Pretrieďujem nimi zrno od pliev. Tri hviezdičky sú už zrno, oplatí sa to čítať. Na päť hviezdičiek som bol teraz prísnejší, dal som ich len jednej knihe, tá mi však zobrala veľa týždňov. Zápisky sú dlhé a určené skôr pre mňa samého. Vždy ma preto prekvapí, keď mi niektorí z vás povedia, že si to naozaj celé prečítali a dokonca sa niekedy inšpirovali. Takže, zverejňujem i teraz.
Slabá kniha, nestrácaj ňou čas. | |
Dá sa to prečítať, ale neomráči. | |
Dobrá kniha i pre náročného čitateľa. | |
Fakt silné dielo, toto treba čítať. | |
Pecka, ktorá pozmenila môj život. |
Beletria |
|
|
|
Môže Američan napísať skutočne uveriteľnú knihu o Rusku? Zdá sa to málo pravdepodobné, ale Amor Towles to dokázal. Jeho Džentlmen v Moskve je krásny román o aristokratovi Alexandrovi Iľjičovi Rostovovi, ktorého po nástupe boľševikov nepostavili k múru, len ho odsúdili na domáce väzenie v hoteli Metropol v centre Moskvy. V byte pre služobníctvo na najvyššom poschodí prežije nasledujúce desaťročia, najskôr ako trvalý hosť žijúci zo starých rezerv, neskôr sa v Metropole zamestná ako čašník. Spolužije so zamestnancami, priatelí sa s hosťami, s aristokratickým šarmom komentuje život a ruskú kultúru, zažíva tu milostné romániky. Komentovanie komunistickej politiky nie je priame, odraz spoločenských zmien sa v príbehu prejavuje svojským spôsobom. Keď Rostovova priateľka Nina odíde hľadať svojho odvedeného muža kdesi do kolymského gulagu, poprosí tohto hotelového džentlmena, aby sa na pár týždňov postaral o jej dcéru. Nina sa však už nevráti a starý mládenec Rostov sa tak stáva adoptívnym otcom malej Sofie. Vzťah džentlmena a Sofie je hlbokým vyjadrením lásky a humanizmu. Pomaly plynúci dej naberá stále väčšiu gradáciu a končí až prekvapivo thrilerovým vyvrcholením. Towlesov príbeh vo vás bude dlhšie doznievať. |
|
|
Film som nevidel, ale vďačím mu za zviditeľnenie tejto knihy o malom chlapcovi s tmavšou pokožkou, ktorého počas druhej svetovej vojny rodičia poslali „do bezpečia“ pred nacistami. Ocitol sa na východe nemenovanej krajiny východnej Európy (akoby i u nás). Niektorí priatelia mi povedali, že to je jedna z mála kníh, ktorú nedokázali dočítať, lebo neuniesli jej krutosť. Ja si myslím, že treba. Keď natriete vtáča inou farbou, jeho kŕdeľ ho odvrhne. Príbeh chlapca, označovaného bielymi svetlovlasými dedinčanmi za Cigána, hovorí o našej ľahostajnosti, poverčivosti a nenávisti k odlišnostiam, ktorá vie ľahko skĺznuť až k beštiálnej surovosti. Tento príbeh sa v jemnejších podobách deje i dnes medzi nami. Pozrite si akékoľvek internetové diskusie a pred vami pochodujú Kosinského dedinčania kruto sa odbavujúci na pomaľovaných vtáčatách. Ďalším silným rozmerom knihy je i pohľad na to, čo rastie z vtáčaťa, ktoré je v detstve pomaľované. |
|
|
Keď sa niečo javí ako jasné, skutočnosť môže byť iná. Margaret Atwood nám to niekoľkokrát ukazuje v tomto románe postavenom na skutočnej udalosti z Kanady v polke 19. storočia. Krásna 16-ročná slúžka Grace Marksová bola spolupáchateľkou vraždy svojej nadriadenej a domáceho pána. Alebo nie. Sudcovia a noviny v nej vidia vinníčku, priaznivci, ktorí vytvorili organizáciu na jej oslobodenie, len nevinnú obeť systému. Ona sama trpí čiastočnou stratou pamäte. Psychiater Simon Jordan sa odhodlá odhaliť pravdu a snaží sa z Grace vytiahnuť ukryté spomienky. Zaplieta sa však v stále mysterióznejšom príbehu. Atwood nás v beletrizovanom spracovaní vlastnej verzie tohto prípadu v dokonalých detailoch dostáva do vtedajšieho sveta. Akoby sme žili v provincii Kanada pred 180 rokmi. Takto treba písať historické romány. |
|
|
Ľahká oddychovka pre široké publikum, kde by ste nemali čakať nič hlbšie. Niečo ako Facebook, a v takom štýle je to i písané. Čítate, pousmejete sa, párkrát sa zasmejete hlasnejšie a idete ďalej. Historka za historkou. Ondrej sa rozhodol zobrať brigádu ako šofér autobusu a sledom krokov sa dostal ako gastarbeiter do Nórska, kde bol autobusárov zúfalý nedostatok. Postupne nás zoznámi s autobusárskou subkultúrou, každodenným životom, pohľadom na cestujúcich a ich humorom. Ešte viac vás to bude baviť, ak máte radi Nórsko. |
|
|
Steinbeck v príbehu popisuje, ako si na staré kolená kúpil karavan a sám, len so psom Charliem, s ním v roku 1960 pár mesiacov cestoval pozdĺž celých amerických hraníc. Úprimne povedané, čakal som od toho viac. Steinbeck chcel obnoviť svoj dotyk s Amerikou, no to spoznávanie jednotlivých štátov z auta bolo povrchné preňho, i pre nás čitateľov. Recenzia v New York Times dokonca tvrdí, že príbeh osamelého cestovateľa je do značnej miery vymyslený. Väčšiu časť cesty s ním totiž išla jeho žena Elaine a veľa nocí Steinbeck prespal v honosnejších hoteloch, a nie v bežných kempoch, ako sa v knihe tváril. To by nám mohlo byť i jedno, autor má licenciu miešať realitu s fikciou. Horšie je, že obsahu to nepomohlo. Debaty s miestnymi sú banálne, postrehy z cesty vás často nudia, najinvestigatívnejším objavom je, že Amerika sa mení. No, kto by to povedal... Ľuďom, ktorí sú dušou tulákmi, táto kniha nemá čo dať. Nestrácajte čas. |
|
Veda, spoločnosť, história | ||
|
Nie, nejde o teroristické útoky ani o snahu o rušenie akýchkoľvek pravidiel. Anarchistické myslenie je obvykle vnímané úplne pomýlene. Knieža Peter Alexejevič Kropotkin patril začiatkom 20. storočia k jeho najznámejším teoretikom. Ku knihe „Vzájomná pomoc“ ma priviedol Ari Weinzweig, majiteľ „the coolest small company in the US“ (podľa časopisu INC.). Mutual Aid je jedným z najznámejších Kropotkinových diel. Útočí v ňom na dodnes rozšírenú myšlienku sociálneho darwinizmu, podľa ktorého v prírode i ľudskej spoločnosti prebieha boj každého proti každému (Darwin to takto priamo netvrdil, ale mnohí jeho vykladatelia z tejto paradigmy vychádzajú). Prírodovedec Kropotkin však protirečí a na živote rôznych živočíšnych spoločenstiev – včiel, žeriavov, papagájov, kaní, vlkov, šakalov, svišťov a ďalších – ukazuje, že, naopak, vzájomná pomoc a podpora je prirodzeným znakom každého z nich. V evolúcii prežívajú tí, ktorí dokážu lepšie spolupracovať. Tendenciu k spolupráci a solidarite potom Kropotkin odhaľuje i v divošských kmeňoch, medzi lovcami a zberačmi, čiže forme, v ktorej naši predkovia žili najväčšiu časť histórie. Poľnohospodárstvo neskôr prinieslo vznik užších rodín a dedinských spoločenstiev, kde ľudia rozvíjali nový typ spolupráce. Tieto jednotky medzi sebou bojovali najmä v obdobiach, kedy kvôli zmene podnebia a podmienok museli migrovať. No popri bojoch sa vždy znovu a znovu rozvíjal i systém vzájomnej pomoci. „Kreatívny génius kolektívov“ bol podľa Kropotkina napríklad určujúci pri rozvoji stredovekých miest v 10. a 11. storočí, ktoré chránili vnútornú slobodu svojich obyvateľov. Nepotrebovali centrálnu autoritu – pravidlá si budovali zdola v rôznych cechoch, gildách a hanze. Ich slobodu ohrozovali kniežatá, lúpežní rytieri a neskôr králi, ktorí od 15. storočia pri upevňovaní centralizovanej moci likvidovali slobodné inštitúcie. Preto bol silný štát pre anarchistu Kropotkina problém. Veril v prirodzenú vzájomnú pomoc ľudí v ich menších celkoch. Po februárovej revolúcii v 1917-om sa vrátil do Ruska, no boľševická revolúcia a centralistická diktatúra vôbec nenaplnili jeho predstavy o anarchokomunizme. Proti boľševikom, ktorí ho vysťahovali z Moskvy, hlasno vystupoval. Zomrel v roku 1921. |
|
|
Jednoducho, krásne. Poľský emigrant v Paríži, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, Czeslaw Milosz chce v 50-tych rokoch Západoeurópanom ukázať inú tvár nášho kontinentu. Píše im preto eseje o sebe, východnom Európanovi, a o svojom prostredí. Ale otvára oči zároveň nám, ľuďom stredovýchodu. Milosz sa narodil v roku 1911 do poľskej šľachtickej rodiny, ktorá žila na dnešnom území Litvy, ale v tom čase ich mesto Šeteniai patrilo Rusku. Už to je odrazom komplikovaných dejín toho regiónu. A počas jeho detstva a dospievania sa dejiny ďalej komplikovali. Milosz nám ich približuje láskavým a osobným štýlom cez históriu svojej rodiny a vnímanie okolitého sveta. Popisuje celý „východný galimatiáš“, čiže vzťahy medzi ľuďmi rôznych národností, konfesií, sociálnych vrstiev a politického zmýšľania. Ako dieťa zažíva „desať dní, ktoré otriasli svetom“, ruskú revolúciu, počas ktorej všade naokolo znie „Lenin, Lenin“. Pamätá si i dozvuky vojny, kedy ho rodičia nechceli brávať na námestia s vystavenými mŕtvolami postrieľaných ľudí v kožených bundách. V chaose okolo sa menili a vznikali nové štáty Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Bielorusko, Ukrajina. Poliakov a Litovčanov spájala averzia voči pravosláviu. Poľský vodca Pilsudski bojoval proti Rusom. Ľudia sa sťahovali a zaraďovali k novým identitám. Milosz vyrastal vo Vilniuse. Opisuje svoj vnútorný mladícky dialóg a polemiky s prísnym poľským katolicizmom, v ktorom ho v škole vychovávali. Približuje inú planétu židovskej pospolitosti, ktorá žila hneď vedľa, a pritom tak ďaleko od tej katolíckej. Koketuje s populárnym marxizmom, no po čase z neho vytriezvie. Vyštuduje a žije skromno-bohémsky život intelektuála, spisovateľa. Majstrovské sú jeho postrehy, ako sa vzájomne vnímajú Poliaci s Rusmi a Poliaci s Nemcami. Dojemné sú opisy mladíckeho spoznávania Západu a kontrastu s jeho rodnou perifériou Európy. Prichádza ďalšia vojna, a s Miloszom ju prežívame v Litve i v nacistami okupovanom Poľsku. |
|
|
Predstavte si, že sa v jednej väzenskej cele ocitnete s človekom, s ktorým ste sa chceli vzájomne zavraždiť. Stalo sa to poľskému protifašistickému novinárovi Kazimierzovi Moczarskému a generálovi SS Jürgenovi Stroopovi. Nacista Stroop v roku 1943 viedol likvidáciu povstania vo varšavskom gete, a pri tom dal vystrieľať a plameňometmi vypáliť viac než 71 tisíc Židov, ktorých tam Nemci predtým zhromaždili. Moczarski pomáhal odboju a dokonca na Stroopa počas vojny plánoval atentát. Pár rokov po vojne sa stretli vo väzení, kde Stroop čakal na súd za svoje zločiny a Moczarski bol obeťou komunistického procesu. Namiesto toho, aby sa pobili, viedli spolu 9 mesiacov kultivovaný dialóg, ktorý Moczarski neskôr spracoval do tohto dokumentu. Spoznávame v ňom cynické myslenie presvedčeného a disciplinovaného esesmana. Chladnokrvne popisuje krutý teror, ktorý na rozkaz Himmlera a Hitlera vykonával a nikdy ho neoľutoval. Je to užitočné čítanie, lebo Stroopov zjednodušený pohľad na svet presakuje do myslenia časti ľudí dodnes. |
|
|
S touto buchľou som sa trápil viac než dva mesiace, ale nechcel som ju nedočítať. Vedecký popularizátor z New York Times Carl Zimmer napísal majstrovský a prenikavý vhľad do toho, kým sme. Rozoberá tému dedičnosti. Keď sa nad ňou zamyslíme, uvedomíme si jej obrovský vplyv na takmer všetko. Už v Rímskej ríši sa dve tretiny súdnych sporov týkali dedičných záležitostí. Kráľovské rody, ako boli Habsburgovci, si chránili urodzenú pokrvnú líniu rodinnými sobášmi a trpeli tak vysokou chorobnosťou, hoci o dedičných chorobách písal prvýkrát už v roku 1605 Mercado. Kdesi na začiatku nášho skutočného pochopenia dedičnosti bol Spolek šlechtitelů ovcí, ktorý pôsobil v neďalekom Brne. Ten bol predstupňom pre Mendela a jeho famózny objav, ako fungujú zákony dedičnosti. No tie nie sú univerzálne vždy a všade. Pri vzniku života pred miliardami rokov si mikróby mendelovsky nededili po rodičoch vlastnosti v pároch chromozómov. Tento princíp sa vyvinul až neskôr pri vyšších formách života. Intuitívne s ním experimentovali chovatelia a pestovatelia, ktorí vďaka nemu trpezlivo zdokonaľovali vyšľachtené druhy zvierat a rastlín s najlepšími vlastnosťami. No keď chcela eugenika aplikovať podobný chovateľský prístup na ľudí, fatálne sa zmýlila a prispela k priemyselnému vyvražďovaniu. Objavovanie DNA a RNA v 50-60-tych rokoch 20. storočia spôsobilo revolúciu. Zrazu sme pochopili, ako svojim deťom rodičia odovzdávajú rôzne kombinácie DNA. Zhoda DNA medzi súrodencami je 37-62 %. Pár generácií dozadu nemusíme vlastniť ani štipku DNA nášho predka. A keď vezmeme do úvahy, že počet našich predkov sa v každej spätnej generácii násobí, celá myšlienka pokrvnej línie sa stáva absurdnou. Ak ideme dostatočne ďaleko dozadu, zrazu každý objaví miliardy svojich predkov. Všetci sme teda jedna prepojená rodina. Napríklad každý Európan je potomkom Karola Veľkého (áno, aj ty). A keď ideme päťtisíc rokov späť, akýkoľvek vtedy žijúci človek, ktorý mal potomkov až dodnes, je naším spoločným predkom. Koncept rás a rasovej nadradenosti je z hľadiska dnešnej vedy hlúposť. Farba pleti i ďalšie charakteristiky sa priebežne vyvíjali. Vyvíja sa i každý jeden život od počatia a na jeho inteligenciu či iné vlastnosti nemajú vplyv len zdedené gény, ale i obdobie tehotenstva a raného detstva, počet súrodencov, prostredie, strava, chudoba, traumy a pod. Porovnávacia štúdia napríklad dokázala, že Juhokórejci sú dnes od Severokórejcov vyšší. Predtým jeden národ sa v 50-tych rokoch rozdelil a severná časť sa dodnes trápi v diktatúre a biede. Podmienky postupne ovplyvňovali i vzrast obyvateľov. Deti po nás dedia nielen gény, ale i kultúru a návyky. Čo je potom vlastne dedičnosť? V závere knihy sa Zimmer zaoberá ťažkými etickými dilemami, ktoré moderná genetika prináša. Pomocou CRISPR molekúl dnes vieme ovplyvňovať bunky, a teda meniť vlastnosti človeka, napríklad zbaviť ho dedičnej choroby. V kryobankách sú dnes uskladnené spermie, ktoré ponúkajú na výber rôzne zapísané vlastnosti. Môžete si vybrať „zdravé a vysoko kvalitné donorské spermie“ podľa rasy, farby vlasov či farby očí. No Zimmer nás ukľudňuje, že technologické možnosti ešte neznamenajú, že už žijeme eugenickú dystópiu Krásneho nového sveta od Aldousa Huxleyho. Umelé oplodňovanie je zatiaľ využívané len v promile prípadoch. No možno sa génové inžinierstvo čoskoro stane bežnou súčasťou fungovania ľudstva. Aby sme to dokázali eticky posúdiť, potrebujeme podľa Zimmera porozumieť dedičnosti v jej širších súvislostiach. Mendelov zákon je len jedným zo spôsobov, ako sa gény odovzdávajú od predkov k potomkovi, a ten už vie dnes človek vie ovplyvniť. No sú tu i iné vplyvy, ktoré ho budú formovať. Napríklad prostredie, ktoré je formované stáročnými spoločenskými silami. Černosi sa i dlho po zrušení otroctva boria s vplyvmi štrukturálneho rasizmu. Diskriminácia v bývaní a segregácia vytvárajú susedstvá, z ktorých deti končia s horšími školskými výsledkami a menšou šancou získať prácu. Biele deti dedia väčšie šance... Už možno rozumiete, prečo som túto knihu chcel dočítať. |
|
|
Xenofóbie, nacionalizmy, rasizmy a iné -izmy založené na starých inštinktoch sú v dnešnom prepojenom svete rozdúchavačom napätí a hrozbou pre bezpečnosť našich rodín, nie ich ochranou. Na dosiahnutie bezpečnosti v globalizovanom svete teraz potrebujeme nové zručnosti. Súdržnosť a dôveru sa potrebujeme učiť budovať v rámci širšieho a rozmanitejšieho celku, ako bola malá tlupa lovcov a zberačov, neskoršie príbuzenské kmene, kráľovstvá a ríše či národné štáty. Vidíme, že s touto výzvou sa dnes pasuje celý svet. Niekde ju zvládajú lepšie, inde to ide pomalšie. S chuťou som si prečítal knižku o tom, ako sa tomuto procesu darí na Slovensku. Volá sa (NE)SPOJENÁ KRAJINA a vydal ju CVEK. Elka Gallo Kriglerová a Alena Holka Chudžíková do nej zozbierali eseje, rozhovory a úvahy zaujímavých pozorovateľov i aktérov nášho vzájomného zbližovania sa za uplynulých 15 rokov. Pre nás, Slovákov, je napríklad dobrou spätnou väzbou dozvedieť sa, ako to vidia múdri reprezentanti Maďarov (Péter Hunčík), Rómov (Majka Koledová, Zuzka Havírová) či cudzincov (Jawid Nabizada). Ako napovedá i názov, nie je to zďaleka dokončená záležitosť, skôr sme v mnohom na začiatku. No nemal som po dočítaní depresiu, cítil som skôr obohatenie. Toto sú zručnosti nevyhnutné pre dnešok a budúcnosť. Čím viac ľudí bude takéto knihy čítať, tým skôr budeme súdržnejšou a solidárnejšou krajinou (i svetom) "pre všetkých", a zároveň predvídateľnejším a šťastnejším miestom pre nás. |
|
Osobný rozvoj, líderstvo, umenie, duchovno | ||
|
Už dlhšie sme chceli pomôcť zlepšiť vzťah medzi našimi synmi. Starší potreboval stále súťažiť s mladším a dokazovať mu prevahu, čo často končilo plačom. Siahol som preto po tejto knihe. Dozvedel som sa, že ak trváme na dobrých vzťahoch medzi deťmi, môže to priniesť zlé vzťahy. Ak povolíme zlé vzťahy, vedie to k vzťahom dobrým. To je dosť paradoxná cesta k súrodeneckej harmónii. Pointa je: netlačiť na pílu. Nechať to dosť na nich. Nemusíme sa im venovať rovnako, ale mali by sme riešiť ich individuálne špecifické potreby a to, čo ich zaujíma. Lebo boj medzi súrodencami je často bojom o to dostať viac (pozornosti, záujmu, uznania) pre seba od rodičov. A hlavne by sme nemali deti porovnávať, ani dobré, ani zlé vlastnosti. Riešme ich individuálne. Ak sa hádajú, počúvnite si obe verzie, pomôžte im pokojne verbalizovať ich pocity a príčinu zlosti. Uznajte, že je to ťažká situácia a vyjadrite dôveru, že ju zvládnu vyriešiť. A odíďte z izby. Len ak sa deti už bijú, rozdeľte ich do iných miestností. Nevenujte sa agresorovi, ale poranenému. Ak chcete okolo týchto pravidiel i príbehy a konkrétne situácie, môže vám kniha pomôcť pochopiť to hlbšie. No možno vám stačí i toto zhrnutie. A potom nechajte deti tak. Mám pocit, že i medzi našimi synmi sa to už utriasa. |
|
|
Každý, kto sa nejako obtrel o psychológiu, musel naraziť na Seligmana. Ten v 70-tych rokoch spochybnil polstoročie prevládajúceho behaviorizmu, ktorý ľudské správanie vnímal len ako výsledok odmien a trestov z minulosti. Zistil, že pokusné zviera, ktoré sa naučí, že nemá zmysel sa snažiť, sa snažiť naozaj prestane. Nereaguje už ani na nové odmeny. Rezignovalo. Je pasívne, lebo kapitulovalo, keď zistilo, že žiadne správanie k vytúženému výsledku neviedlo. Naučilo sa bezmocnosti. Rovnako to podľa Seligmana funguje i u ľudí. Váš úspech vo veľkej miere ovplyvňuje, či ste sa naučili byť optimistom alebo pesimistom. Ak neveríte, že niečo dosiahnete, tak sa prestávate snažiť a nedosiahnete to. Pesimisti sa ľahko vzdávajú, sú apatickí a často trpia depresiami. Sprevádza ich smútok, strach, obavy, úzkosť. Optimistom sa viac darí v škole, v práci, v športe. Prekonávajú očakávania. Sú viac volení. Sú zdravší. Žijú dlhšie. Síce si možno skrášlia a prifarbia realitu, ale to im dá silu zabrať a zvládnuť i ťažko zdolateľné výzvy: vyjdú na Mt. Everest, zabehnú 1500-vku pod 4 minúty, vymyslia počítač, predajú viac produktov... Dôležitým zistením psychológie je, že jedinec môže sám ovplyvňovať, či bude pesimistom alebo optimistom. No nie len opakovaním lacných pozitívnych mantier – to nefunguje. Dôležité je, čo si myslíte vtedy, keď zlyháte a ako viete zmeniť deštruktívne myšlienky. Ak si pri zlyhaní myslíte, že to tak bude vždy a vo všetkom, ste pesimista. Ak je pre vás zlyhanie len dočasným problémom a veríte, že dlhodobo a v iných veciach sa vám veci podaria, ste optimista. Seligman vybudoval systém tzv. kognitívnej terapie, ktorá človeku pomáha zmeniť pesimistický vysvetľovací štýl na optimistický. Seligman nás môže inšpirovať i pri pedagogike i sociálnej práci. |
|
|
Je to iná kniha, ako si myslíte. Lepšia. A aj pre nebežcov. McDougall je reportážny novinár, ktorý vie udržať váš záujem až do konca. Zoznámi vás s domorodým mexickým kmeňom Tarahumarov, ktorí sú najlepšími diaľkovými bežcami na svete. A s podivnou partičkou najlepších amerických ultramaratóncov, ktorí sa vybrali za nimi, aby si to spolu rozdali v srdci divočiny. Popri tom sa zoznámite so zaujímavou teóriou, že sapiens vyhrali nad neandertálcami vďaka svojej schopnosti dlho behať a uštvať tak zver. A že naše civilizačné ochorenia súvisia i s tým, že sme zabudli na to, k čomu sme boli zrodení a čo sme desiatky tisíc rokov ako lovci a zberači robili – ako Tarahumarovia dodnes. Po prečítaní tohto príbehu asi obujete tenisky a vyrazíte si zabehať. |
|
|
Tento rok som mentoroval ľudí zo Živice a Nadácie Zastavme korupciu. Aby som im vedel lepšie pomôcť, prečítal som si túto knižku, ktorá už dlhšie čakala na poličke. Sú tam viaceré fajn postrehy, ale celé by sa to dalo zhrnúť do jedného článku. Tu sú hlavné tvrdenia. Koučing by mal byť každodennou neformálnou aktivitou, nie formálne vyhradeným časom. Na koučingový rozhovor stačí 10 minút. Pointa je pomôcť koučovanému spraviť si vlastné riešenie, nie ho robiť zaňho a „radiť mu“. Tu je 7 otázok, ktoré by ste mali ako dobrý kouč položiť a ktoré kniha – dosť rozvláčne - rozoberá:
|
|
|
Vyjednávanie je nepríjemná vec. Nemal som to rád. Považoval som to za sebecké. Častokrát som radšej ustúpil. Teraz viem, že to nebol správny prístup. Mal som predstavu, že pri vyjednávaní musí jeden vyhrať a druhý prehrať. Ale tak to obvykle nie je. Ako nás učí Chriss Voss, vaším protivníkom je situácia. Osoba, s ktorou ste v konflikte, je v skutočnosti vaším partnerom. Pri vyjednávaní vám ide o dohodu a rozumný výsledok. A Chris Voss to vie. Pôsobil v FBI ako hlavný medzinárodný vyjednávač a volali ho k tým najväčším prípadom únosov, prepadov bánk či vzburám vo väzniciach. No vyjednávame v podstate neustále – v rodine, v práci, s kamarátmi, v obchode. Vďaka tejto knihe sa chcem učiť vyjednávať efektívne a cibriť emočnú inteligenciu. Je založená na vedeckých zisteniach, ale i na reálnych skúsenostiach z tých najťažších vyjednávaní. Hoci je jednoduchá, požaduje od nás iný typ návyku, aký možno máme. Preto sa k nej treba vracať viackrát, nestačí ju len raz prečítať. |
|
|
V tomto roku dozrelo už i na túto knižku, ktorá na poličke zapadala prachom. Jej základná myšlienka dáva zmysel. Jeden dlhší článok by bol zaujímavým čítaním. No (asi nielen) v Amerike k tomu radi pridajú ďalších 200 strán vaty, aby z toho vznikla kniha, ktorá sa môže predávať. Stručne zhrniem pointu. Viac než 40 % našich každodenných činností robíme zautomatizovane, podľa zvyku, nie podľa rozhodnutia. Mozog tak šetrí energiu, ktorá mu zostáva na dôležité situácie. Návyk sa spúšťa na základe podnetu (dostanem na niečo chuť), po ňom sa človek prepne na naučené zautomatizované správanie (doprajem si to), po ktorom prichádza odmena (slastný pocit). Dôsledkom týchto zvykových slučiek, ktoré si vytvárame v mozgu, je potom i naša obezita, závislosti, prokrastinácia, ale aj hygiena, športovanie, šoférovanie a práca. Vznikajú obvykle podvedome, ale dajú sa budovať i preprogramovať cielene. Treba si „len“ dobre naplánovať podnet, činnosť i odmenu a opakovať ich, kým sa nestanú automatickými. Alebo dobre rozpoznať zaužívané slučky a po podnete v nich zmeniť správanie a dať si zaňho podobnú náhradnú odmenu. Napríklad alkoholik túžiaci po poháriku chce únik, uvoľnenie, spoločnosť, otupenie strachu a možnosť prejaviť sa. Združenie Anonymných alkoholikov mu túto odmenu saturuje na svojich stretnutiach. Aby sa nový návyk stal trvalým, treba na to posilňovať presvedčenie či vieru, že sa veci môžu napraviť. I na tom Anonymní alkoholici pracujú. Pevná vôľa sa dá posilňovať ako sval. Pravidelne niečo náročné opakujte a postupne zvyšujte záťaž. Ak deti musia chodiť na klavír, nemusia z nich byť Mozartovia, ale budujú si vďaka tomu svoj samoregulačný návyk. Duhigg ešte pridáva pár príbehov, že zvyky sa dajú budovať nielen u jednotlivcov, ale i v organizáciách a spoločnosti. To je všetko. Knihu kupovať nemusíte, ušetril som vám týmto zhrnutím pár eur. Nemáte za čo. |
|
|
Kim pracovala na najvyšších pozíciách v Google, Apple i Facebooku. Preslávila sa touto knižkou Radical Candor, v ktorej zhrnula základné rady pre manažérov. Hlavná myšlienka je jednoduchá: vytvárajte vo svojej organizácii kultúru otvoreného rozprávania o všetkom. Problémy by nemali vyhnívať nepomenované a ničiť tak firmu. Priamo konfrontujte všetko, čo treba, len tak sa veci môžu posunúť. Kumšt je pomenovať ich bez agresivity a s osobným záujmom. Kim Scottová ukazuje, ako to robiť, ako dávať a prijímať spätnú väzbu a ako budovať a zapájať tím. Prečítal som už dosť manažérskych kníh, táto patrí k tým lepším. Nemá to síce dušu firmy Zingermans´, je to dosť korporátne. No na druhej strane, praktické s zrozumiteľné rady určite pomôžu mnohým manažérom robiť svoju prácu lepšie. |
|
Ak chcete ešte viac recenzií, tu sú prehľady kníh, ktoré som čítal v roku 2019, 2018, 2017 a 2016. Teším sa na vaše knižné odporúčania.
Pavel Hrica
Autor je riaditeľ OZ Cesta von
