Pred pár dňami v skorých ranných hodinách som bola kráľovnou pustých bielych ulíc. Nohy už ani necítili, že sú dávno mokré. Uchvátila ich rozmanitosť zimy. Niekto by to nazval bielymi hovnami. Vtedy by si dal facku, nezložil by hlavu z čiernobieleho neba a iba nemo hľadel. Neboli to ťažké husté vločky, ani drobné, takmer neviditeľné. Pravidelne tvarované vtieravé zdobili cesty, stromy, domy, koše, mňa (cestou som nikoho nestretla). Ešte stále zimu nemôžem cítiť, ale vtedy som jej to nevedomky odpustila, nestihla som sa nahnevať. Prikryla chodníky do výšky a vytlačila ma potykať si s hlavnou cestou, ževraj teraz nehryzie. Zmysly prelepili okolité obchody, stánky, domy, putiky a nechali sa hladiť biely oparom. Detská radosť v očiach, nezameniteľný úsmev, rozpäté ruky a vločky padajúce ležérnou ľahkosťou. Prívetivá tvár zimy v malej nočnej berry kapitolke. Roztopila vrodený chlad a potlačila ho do hrejúcich chvíľ. „Život je krásny", ako by povedal M. po treťom pohári červeného (nohami prikutí k zemi by radi povedali: „Život je besný pes. Nie vždy sa dá prevychovať na milú cicu.").
Jedna nekonečná hojdačka. Raz sa pozeráš na svet zhora, cítiš sa vysoký, je ti fajn, máš rozhľad. Potom zrazu ani nevieš ako žmúriš oči hlavou dole. Nemôžeš vidieť ten rýchly spád, je ti zle. V rokoch, mesiacoch, dňoch, hodinách, minútach, sekundách, atď. Je nevyspytateľná, nikoho sa nepýta, iba zneužíva zákony. Tak ako sme sa mučili v škole. Práca rovná sa sila krát dráha. Na rýchly vzostup hore (W) treba najskôr svaly (F) a potom primeraný nadlet- poriadne sa nakloniť dopredu (s). Na rýchly pád dolu je to jednoduchšie. Stačí iba gravitácia (g) a ťažší zadok (?) Univerzálnou odpoveďou na otázku „Ahoj, ako sa máš?", môžeš zvesela odpovedať: „Ako na hojdačke"(asi ako každý, sme až ľudia). Ani sa nezbadáš a neplánovaný rozhovor skončí...(každý, kde len chce).
Pretože sa všetky rovnice, vzorce a všakovaké spletitosti cestičiek, bublín, múrov, záhrad... nebudú s nikým maznať, nechajú sa nemilosrdne naučiť. Skúsme pomenovať posledné facky, smiechy, slzy, tichá alebo kŕče a vymeňme si žiarivé úsmevy pred a po desať, deväť, osem, sedem...
