Zatúlala som sa do nenájdených svetov, životov. Kráčam po zahmlenej vode, zrazu sa prevaľujem vo vlhkom lístí a prijímam nevtieravý klavír do svojej mysle. Búšim srdcom po osamelom dome s nábytkom, čo mi chce naliehavo niečo povedať. V rozšírených nozdrách a dlhom výdychu cítim ako nemôžu. Končeky prstov na popraskaných stenách mi to povedali.
V druhej minúte som prekročila prah, kde sa s priateľmi vysmievam nebezpečnosti. Pod západom slnka veselo preskakujeme koľajnice. Z druhého brehu kývame cestujúcim a mňa to neskutočne baví. V okamihu tvárou slnku sa nadychujem prítomnosti a nechávam nohy dobehnúť za „tými svojimi".
V tretej minúte ma vábivá melódia zaviedla na poľnú lúku. Nebojím sa hadov vo vysokých steblách. Leto im premenilo jarnú zelenú na pevnú zlatú. Vlasy neviem ustriehnuť za ušami. Vietor sa premenil na hravé šteňa. Sadám si na pokrčené lacné šaty z bazára a sledujem pestrý svet kúsok nad korienkami trávy, omamných kvetov a hmyzu.
Posledný tón klávesy doznel. Už nestojím pri okne ako na začiatku. Zbadám sa na zemi s otvorenými očami a príjemným pocitom v hrudi. S chuťou nájsť ďalšiu a ešte aspoň nachvíľu odcestovať od bojazlivých myšlienok alebo prenasledujúcej únavy.
Pýtam sa, načo sú nám drogy alebo televízor, počítačové hry, drahá lacná zábava. Stačí sa iba hlboko započúvať to tej správnej. Aj keď únikové účinky nemá vždy. Viem, hudbu ako drogu môžeme občas aj sklamať.
