Občas príde vietor, nadvihne koberec a všetok bodrel, čo sa tam nahromadil, sa roztrúsi okolo. Potom s nepokojom v rukách, hľadať zabudnutú metličku a opäť ho tam narýchlo pozhŕňať. Najjednoduchší, ale najneúčinnejší spôsob upratovania v bublinách. Pevný dubový stôl so stoličkami a čajovým setom dokonale zadržiavajú nechcenú špinu. Stačí, že nečakane príde jedna Katrina a nemusí vytrhnúť iba pevný dub, ale rovno celý dom. Vivaldi sa stratil v kriku. Odpadkové koše asi prestali vyrábať, ale kto vie, vyrobí si vlastný.
Zvyknem mať pripravený smetáčik a pliesť aspoň vŕbové koše akosi neovládam. Ľavá s ľavou si nedokážu podať ruky. Potom máme ešte igelitové tašky z hyper super marketov. Študenti ich zvyknú používať na odpadky. Lenže tie sa radi preťažia a potom môžu svinčích zbierať opäť zo zeme. Môže to byť dva krát vtipné, keď platonická/ý prechádzajú práve okolo. Asi bizarnejšie, kebyže sa zastaví pomôcť a vznikne o tom odpadková story na štartovacej čiare. Príliš trápna americká scéna alebo nemožná berry etuda?
Stojím pred skrytosťou kníh, nechám ich obdivovať mnou, cítiť atmosféru ich pokoja a nehybnosti v regáloch. Sila v pohybe ruky za nimi zanikla, vznikla nová virtuálna. Pohltila takmer všetku tajomnosť. Vytváram si vlastnú, kde sa môžem schovávať za studené múry. Nachvíľu poodhalím kúsok ramena, hyeny hneď zacítili mäso. Chcú sa dostať k najhlbším vnútornostiam. Oči, uši, vlastné svety a tie cudzie uplietli silné, ostré obojky. Zakrývam rameno, víťazný pokojný úsmev stráca sa v chladnej farebnej stene.
Slabomyseľní odvážlivci, čo snažili sa odhaliť záhadnú sochu, pýtajú sa prečo je opäť celá v tesnom závoji . Nehybne stojí v strede slnečnicovej záhrady. Odtiaľ vidí na všetky svoje krásy. Ochraňujú ju pred zlodejmi vzácnych potešení. Nespí, nečaká, chce iba pravú ruku a vedieť pliesť z vŕby.
