Sedeli sme si v nedeľu pred dušičkami na Rovni pri káve. Už som patrila medzi dospelých. Babka si všimla ako sa vrany prehnali popred balkón. Oco videl niekoľko hniezd s bocianmi. Zima bude slabšia. Meteorológovia hovoria o sibírskej zime. Začala debata o predpovediach počasia. Áno, nedospeli sme nikam. Predpovede nesledujem. Pred virtuálne mapky postavia vyziabnuté pohľadné ženy. Takmer nikdy si nezapamätám, či bude dážď klepotať o rímsy alebo, či by bolo fajn nasadiť čiapku na hlavu, aby som, kým prejdem mojou ulicu (Veterná- stopercentne príznačný názov), nedostala bolehlav. Skôr si pozriem, ako ju obliekli, zhodnotím, že ja by som si podobné neobliekla ani, keby to bolo akokoľvek „nein", či sa poriadne našprtala text a usmiala tam, kde mala. Nakoniec aj tak je aspoň o tri stupne chladnejšie ako na inom kanále a okuliare ostali v taške, pretože bolo celý deň pod mrakom. Neviem o fyzických komplexoch, nemám ani nadváhu a nechodím vo vreci, iba nesledujem predpoveď počasia, keď nepotrebujem. Vstanem, pozriem z okna, či svieti, či prší, či fúka. Nezvyknem sa pozrieť ani na teplomer, klame ešte horšie ako ľudia. Nosím väčšie tašky. Zmestia sa tam aj rukavice, čiapka, šál alebo tenší sveter. Dáždniky zvyknem nepozornosťou ochotne nechávať prázdnym rukám, však sa vždy niekomu zídu. Nevadia mi kvapky z neba na nose, mihalniciach, topánkach. Keď som bola mladšia a bláznivejšia zbierala som plačúce nebo alebo len tak zdvihla hlavu a ruky hore. Dážď plynul s časom, prírodou a ja som bola toho súčasťou.
Povinnosti sa mi schovávajú poza prsty. Nechcú skočiť z útesu, v polovici otvoriť padák a víťazne sa objaviť vo výhľade. Z vytrvalostného behu vydychujem už asi tri týždne. Pomaly zažehnávam kyslíkový dlh a pripravujem sa na miernejší beh poklusom. Už je čas zatvoriť mohutnú bránu, čo lákala moje zmysly, vnemy odtienkami jesene. Trpezlivosť možno hoci po rokoch zoznámi ma s jej dvojičkou a budem sa opäť tešiť z omamnosti ich prirodzenej krásy.
