Cítim aj to, že tento rok si na seba rozprašujem sladké vône a svet, ktorý mi nepristal, mizne. Ťažko sa to pripúšťa, ťažko sa to opúšťa, ťažšie sa mi obúva do nových topánok. Doslova. Kompromisne po nedohode s nákupnou ženskou spontánnosťou som konvertovala na hrubší podpätok. O týždeň som utekala aj po nové tenisky.
Kebyže som žena v dobách neslobodnejších než dnes, neumriem tak rýchlo. Pomaličky pomaly veľmi dlho by som sa strácala niekde vtedy. Dnes som hlava pribitá o stenu domu, po ktorom sa rozpäl jedovatý brečtan. Bez rúk, iba nosom poťahujem krv. Zo stredu čela mi trčí tupý kôl. Aj nesloboda občas popije drinky, frťany, koktaily, streky a iné životapudiče. No, ja som akosi už trochu stará (múdra) alebo sa mi sladká vôňa vpila do kože, až sa stala mojou novou súčasťou.
Asi je to trápnosmiešne (najskôr mi je to jedno), ale už niekoľkokrát som si pripadala ako Shakespearova Júlia. Predstavujem si, že po svete stojí na balkóne alebo verandách tisíce moderných Kapuletiek. Mne napríklad stačí iba prežiť. Vysekať tú pazelenú vňať, čo mi vlieza už aj do uší, hlavu vrátiť na krk, zaštopliť dieru, zavrieť oči a vdýchnuť mi do hrdla. R.(m.) sa bičuje ako môže. Preto žijem a voniam zároveň.
