Kebyže sa neumývam, nečešem, nejem alebo sa neliečim, telo stráca dych. Keď neďakujem, neprosím, naháňam pozemskosti, pestujem hnev alebo odstrčím úsmev, legálne zabíjam. Druhých a seba. Telo vie byť siréna. Duša fúka do píšťalky pre psy. Veľmi, veľmi silno - vysoko. Pýtam si kvalitný výplach uší, schopnosť zabúdať na nepodstatné a znovu objavovať zmyselnosti. Nepýtam si dobre. Nahovorili mi ale, že zlá otázka neexistuje.
Chcem zaklopať na otvorené dvere. Postavím sa pred ne a neviem, či stačí zaklopať raz, dva razy, viac ráz, v nejakom rytme alebo klopať vytrvalo. Návšteva sa nekoná. Škoda. Drevo brány sála pokojom a oknami preniká ticho. Milujem pokoj a ticho. Nemám ho, návšteva sa nekoná.
Na tele môžem pestovať svaly (aj keď to nerobím) a nazbierať silu na žitie. Duši nepristanú činky, ani nevie ako ich použiť. Má svoje tajomné prístroje na rozpálenie iskier, zahmlenie očí radosťou, nasadenie husej kože. Bez tela by to nedokázala.
Telo a duša tvoria pár. Jeden podopiera druhého. Našepkávajú si a pripínajú odkazy na chladničku. Niekedy, keď sa jednému podlomia kolená, druhý si kľakne k nemu.
Zahrávajú sa s farbami. Keď do vázy s čiernym tušom vložím bielu ľaliu, sčernie.
Ja milujem slnečnice. Neviem si predstaviť čierne slnečnice. Nazbieram ich, prinesiem pred dvere a zaklopem. Tento raz pevne.
foto: http://valentinewallpapers.org/images/wallpapers/key-of-love-735135.jpeg
