Ostali už iba ostré tóny klavíra. Doznievajú. Už asi nikdy neohluchnú. Čas iba pristaví nostalgiu v nahej samote. Jednoduchá výnimočnosť v cudzom svete nenadobudla všedné tvary. Iba sa vyparila. Rozhodla sa nekráčať so zložitou nezvyčajnosťou. Uponáhľanosť, nevyhnutné preteky, medziriadkové príbehy a úsmevná viaczmyselonosť potlačia všetko, čo nechce byť. Vandrovka pokračuje ďalej.
Svet vo všejazyčnej a dialektickej metropole zakrpatel do smradľavej izby permanentných čiernoclažníkov. Nikto sa nepýtal. Pijú, fajčia, chodia spolu do sprchy (..Naštastie. Za živú erotiku som si nepriplácala..) a pozerajú správy na Jojke. Stačila by posteľ, ticho a dolúskanie Haruki Murakamiho. Facka. Možno zaslúžená. Skromnosť zaštípala. Ževraj treba hľadať pozitíva. OK. Občas si všimnú zvedavé oko a kňučiaci stereotypný žalúdok. Ta nedaj si. Pirohy, lokšu alebo intrákový hotdog.
Rob to iba pre peniaze. Keby aspoň myšlienky nebičovali, nohy pomaly neodumierali, predavačky neboli bežné, hrala hudba a chodilo nakupovať viac otravných ľudí. Čas by prešiel rýchlejšie než plaziaca sa polomŕtvola, čo žobre o život. A zabudlo by sa na nohy.
Zvyknem nosiť nad sebou mráčik smoly. 92- ročný veterán mi vrátil aspoň doklady..(aby sa naposledy v duchu pomaznal s tými nohami a uzrel do pekných studienok..inak neviem..prečo), v polovici leta dostala brigáda poslednú šancu (hoci teraz frflem ako starý autobusár..), zatancovala som si svoj reálny valčík v tempe allegra (..áno, taký neexistuje, ale my sme boli..), posedím si v redakcii, poteším sa s mikrofónom a fast editom (strihací program). Je leto. Aj slnko vyjde, aj zaprší. A tak to má byť. Aj nepochopenci si zaslúžia oskara.
