Chýbajú mi časy, kedy naňho naši nemali ešte niekde v rezervných ponožkách na spodku ťažkých svetrov. V prvom ročníku na vysokej boli počítačové miestnosti plné a hlučné, minulý rok už skôr poloprázdne a teraz sa tam môžem schuti smiať na plnú dušu pri strihaní domácich úloh. Ja len, že je to asi nezdravý, ale za to ekonomicky a časovo výhodný dôkaz.
Neviem, či som nejaký divný ročník (89´), ale skôr ma prepadne pokoj s tichým režimom, bez mp3-ky, televízora, s rádiom, (bez internetu si bohužiaľ existenciu už neviem predstaviť a je to neopísateľne hrozné) v prírode, mimo počítačov samu alebo medzi ľuďmi- živými.
Áno, nemám rozhľad v technických pokrokoch a len pomaličky sa nimi nechám obmedzovať mojou antitechnickou schopnosťou. Radšej viem ako sa skončí niekoľkouholník Murakamiho Nórskeho dreva na veľkom plátne, bratovi posuniem športovú prílohu v novinách, prejdem sa peši prázdnym nočným mestom, vyšplhám sa k delu alebo sa najem za kuchynským stolom, keď mama ťahá ktovieaký tabak a ja to neznášam.
Skoro všetko je už inak. V soboty sa nechodieva na dedinu ku starej mame, deti vedia rozoznať hrach iba z konzervy, nevera je zdanlivo čoraz ľahší pojem a starobince fungujú a nezívajú.
Nežije sa ľahko, v žiadnom čase. Ale občas by som sa chcela narodiť v inom roku a nažívať si v teple kamenného domu.
