Priaznivá duša..

Naše kroky nekrátky čas vyšľapávali rovnakú pôdu, zmysly užívali atmosféru prítomnosti. No čas vedel, kedy vstúpiť scenáru do náhody. Vycítila ako podvedomie skladá básne chaosu a potrebuje tvoje ja. Už je tam. Nastúpila do začarovaného kolotoča. V osamelom poli sa po nociach krútime každý na svojom žrebcovi. Okamih po okamihu odhaľujeme zašifrované kúty minulosti, prítomnosti, budúcnosti, svojej večnosti. Keď nastúpi na večernú jazdu svojho jednorožca, osamelé pole ožije. Suché steblá pšenice sa vyplnia. Hviezdne svetlo prenikne aj cez zastreté nočné nebo. Pršal dusný bohatý dážď a mraky zrazu zmizli. Stačí jej iba nasadnúť a kúsok sa opäť previezť.