Strašne ma bolí hlava. Vidno že alkohol pravdepodobne pretrval. Márne som sa ale snažil spomenúť čo sa minulú noc stalo. Jedine čo si pamätám, je že som sa vydal za ohňostrojom v centre mesta. Spočiatku som videl rozmazane, ale potom sa to trochu zlepšilo. Popozerám sa teda po izbe. Vyzerá celkom normálne. Jednoduchý nábytok. Trochu nezvyčajné tvary. Také ani oblé ani hranaté. Keď som bol malý tak som si predstavoval že v budúcnosti bude obalené všetko alobalom :). Zídem teda z postele. Kachličková podlaha je nie je na podiv studená. Ako náhle som sa postavil, posteľ sa sama ustlala. Keby sme také niečo mali aj doma. Ako som sa nad tým zamýšľal, spomenul som si na knižku ktorú som dočítal niekoľko dni pred mojím odletom. Hovorilo sa v nej že cestovanie časom spať do minulosti nebude asi možné. Začalo ma trápiť svedomie. Mal som radšej ostať doma. Asi to nebol najlepší nápad. Za všetko môže moja povaha. Ktovie koľko ľudí letelo ešte po mne. Možno ne mňa stále nezabudli, iba ma zabudli privítať.
Ešte raz prebehnem zrakom po miestnosti. Zaujalo ma niečo na stene. Bol to obraz. Trochu nezvyčajný. Atómový výbuch v diaľave za morom. Vyzerá ako olejomaľba. Skúsim sa ho dotknúť. A naozaj. Prechádzam prstom po reliéfe. Zrazu sa stalo niečo čo by som nečakal. Obraz sa "zrovnal". Už nebol žiaden reliéf. Aj obraz sa náhle zmenil. Stala sa z neho celkom hladká, modrá plocha.
Napadlo ma čo to mohlo byt. Chvíľu som počkal. A fakt. Moja "predpoveď" sa naplnila. Bol to akýsi typ počítača. Než som ale niečo stihol vyskúšať, niekto zaklopal na izbu. S prekvapením čakám kto vojde. Chvíľka ticha. Zasa klopanie. "Ďalej," hovorím. Kľučka sa pohla a ja netrpezlivo čakám kto prejde cez dvere...
