Rodičia pod papučou
Videla som už toľko situácií, v ktorých sa rodičia nechali ovládať svojimi deťmi, až mi to začalo vŕtať hlavou. Je to novodobý fenomén a súvisí s postmodernou dobou? Je to iba výsledok zlej výchovy? Sú rodičia tak vyhorení a frustrovaní, že na výchovu už nemajú dosť síl? Na konkrétne odpovede som neprišla, tak sa aspoň podelím so zážitkami, ktorých som bola svedkom. Pri každej mi visela sánka, dýchala som zhlboka, vnútorne škrípali zuby a stále som si dokola opakovala: Neser sa im do výchovy. Nezasahuj. Nechaj ich tak.
Situácia č. 1. V supermarkete:
Štíhla, krásna, upravená super mamička nakupuje so svojím malým synom. Syn môže mať tak 6 rokov, tiež je pekne vyobliekaný, s vervou tlačí preňho obrovský košík pred sebou a organizuje mamičke nákup.
,,Ešte kúpime toto a toto tiež!“ ukazuje na rôzne potraviny.
,,Toto nebudeme kupovať,“ pokojne mu protirečí mamička, čo synovi okamžite zdvihne tlak. Tak sa nahnevá, až dupe nohami a košík ostentatívne pritiahne k poličke s vysnenými potravinami.
,,Ja som tu šéf!!“ zvreskne syn a ukazuje na potraviny. Tuším, že sú to čokoládové dezerty. Mamičku očividne také slová nerozhodili. Po krátkom doťahovaní sa mamička napokon súhlasí a dezerty vkladá do košíka.
Škaredo sa na chlapčeka pozriem. Jeho sebavedomý pohľad naznačuje, že netuší, že takto sa správať nemá. Myslí si, že to, čo robí, je v poriadku.
Situácia č. 2. V malých potravinách:
Vykladám tovar na pokladničný pás. Za mnou tovar vykladá otecko dvoch detí. Starší má možno 4-5 rokov a mladší má ešte bucľaté malé nožičky, neohrabane chodí a zatiaľ nevyslovuje „r“. Obaja ockovi riadia nákup, ale len mladší má guráž dozorcu.
,,Ešte dva melóny!“ bez mihnutia oka prikáže ockovi.
Ocko mu pokojne vysvetľuje, že ,,nie“, že už si vybrali nanuky. Buď nanuky alebo melóny, ale nie oboje.
,,Daj tam 2 melóny!“ malý synček trvá na svojom. Zvyšuje hlas. Ocko dokola opakuje svoju mantru.
,,Ja som ti niečo povedal!!!“ zvreskne synček.
Žiadna reakcia. Nechápem a radšej rýchlo balím svoj nákup, aby som nevidela, ako zle to celé skončí. Jedna nula pre deti, som si istá.
Melóny ocko nekúpil, ale malý synček sa mu za to odvďačil sladkými slovami:
,,Ty si už stalý a splostý tato.“
Ocko po nákupe rozdával synom inštrukcie: ,,Ty si vezmi tašku a zbaľ ovocie, ty toto...“
A starší syn začal opovržlivo napodobovať tatkove slová „ty si vezmi tašku...“
Situácia č.3. Na výlete v prírode:
Na turistickom chodníku míňam rodinku s deťmi. Chlapec sa znechutene plazí za rodičmi:
,,Nechoď tak rýchlo. Hej!“ kričí na mamu. ,,Ja som ti niečo hovoril!!“ nervózne dodáva.
Mamička sa nenahnevá ani syna neuzemní, len ho prosí, aby ešte chvíľočku vydržal, že už tam budú.
Situácia č. 4. Na výlete za kultúrnou pamiatkou:
Deti si výlet za nemenovanou kultúrnou pamiatkou očividne neužívali. Nezaujímala ich príroda, architektúra, história, stroje. Chápem, ale keď som bola malá ja, aspoň som sa na výlete hrala s kamienkami a naháňala žaby, keď už nič.
Malý synček, asi 8-ročný napokon zahlásil:
,,Poďme už odtiaľto niekam do prdele!!!“
V rodičoch to pohoršenie nevzbudilo. Ospravedlňovali sa mu, nech chvíľu vydrží, že už pôjdu.
....
No ja neviem. Mala som sto chutí milé detičky vyhrešiť: ,,To jak sa rozprávaš so svojimi rodičmi??!“ Čo som mala robiť? Nič alebo niečo predsa? Nuž, to je tak, keď sú deti šéfmi rodiny.
