reklama

V autobuse

Dá sa to v lepšom prípade považovať za budík, intenzívnejšie prebudenie do nového dňa. Nasadnete ráno do autobusu a ocitnete sa uprostred hádky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Rozhnevaný výlev v chrapľavej gruzínčine sa rozlieha celým vnútrom rozheganého dopravného prostriedku. Názorová výmena sa neodohráva medzi dvomi cestujúcimi, to šofér jednou rukou pridŕža volant a druhou mobil, do ktorého rozčúlene hučí. Z intenzity jeho hlasu máte dojem, že sa minimálne rozvádza so ženou, alebo je účastný nejakého neriešiteľného príbuzenského sporu. Pri tom stihne obsluhovať archaickú prevodovú páku, pri ktorej máte pocit, že za chvíľu vypadne zo svojho miesta ako vykývaný zub. Hádka nemá konca, vodičov hlas sa len stupňuje. Nikto z cestujúcich ani len obočie nenadvihne, považujú to asi za prirodzenú kulisu. Aspoň mám praktický príklad informácie z bedekera: Gruzínci sú temperamentní, často veľmi priamo vyjadrujú svoje emócie. Sú to skrátka verbálne typy. Naozaj nevidieť, že by sa bili. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na námestí Slobody vyniknú tieto ošarpané autobusy ukrajinského typu najviac. Uprostred sa vypína obrovský monument svätého Juraja, celý zo zlata, ktorý v impozantnom geste zabíja kopijou rovnako pozláteného draka. V pozadí vo vrchu nad mestom vidieť "Sklenený dom" - sídlo Bidzinu Ivanishviliho, šedej eminencie gruzínskej politiky. Super moderné sídlo naprojektoval vychytený japonský architekt a stálo niečo cez 50 miliónov dolárov. Ktovie, či občas Ivinishvili zastane pri svojej presklenej stene a sleduje tie malé žlté škatuľky, v ktorých sa ako sardinky presúvajú jeho spoluobčania. Ak áno, asi ho tento stav príliš netrápi. Veď už pre nich postavil futbalový štadión a sieť luxusných wellness centier, stačí. Každý turista tým autobusom tipuje iní vek, priemer je okolo päťdesiat rokov. Chodia však svižne, jeden za druhým, ich najväčšou cnosťou je dochvíľnosť. Na každej zástavke sú osadené digitálne tabule, ktoré informujú o príchode spojov gruzínskym písmom aj latinkou. Autobusy prichádzajú na sekundu presne, sú s digitálnymi tabuľami v absolútnom súlade. Zase dôkaz informácie z bedekera: Tbilisi, mesto kontrastov. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď občas počas jazdy nikto nekričí, vyniknú desiatky ikoniek pripevnených v priestore nad vodičom. Je tu viacej svätých ako v slovenských lokálnych autobusoch, celý pantéon, mozaika tvárí a pohľadov svätcov. Každý cestujúci si môže jedného prisvojiť a v tichu sa k nemu modliť. Dôvody prosiť o pomoc, či požehnanie, sa tu nájdu vždy, takmer každý pasažier má vpísanú v tvári nejakú drámu. Na jednej žene vidno, že sa práve dozvedela nejakú zlú správu, ledva zadržiava plač, iný muž je kalným pohľadom neustále kdesi mimo, akoby v sebe niesol spomienky na účasť na bojisku, je už jedno či v Osetsku, alebo v Abcházsku. U ďalších sa dá tušiť, že už desať rokov očakávajú správu, ktorá by im priniesla prácu snov, alebo aspoň nejakú prácu. Ale sú tu aj svetlé miesta, vo všeobecnej čiernote sedadiel, oblečení a gruzínskych vlasov, svietia pestrofarebné detské odevy. Deti sú vyobliekané a ich hnedé mandľové oči živé a krásne. Gruzínci ich stavajú na piedestál ako malých bôžikov. Ak je plno a nastúpi mamička s dieťaťom, vždy sa nájde nejaký sediaci človek, ktorý jej ho nielenže zoberie na kolená, ale celý čas sa mu štebotavo venuje. Staršie ženy sa priam pretekajú v tom, ktorá získa na svoje kolená nejaké cudzie pacholiatko. Možno podvedome cítia, že sa tým pripodobňujú ideálu madony, svätej s dieťatkom, ktorá sa v nespočetných podobách na nich díva zo stien kostolov. A celé mesto stráži socha obrovskej ženy - Kartlis Deda - Matky Gruzie. Prečo pri nej nestojí otec sa v bedekeri nepíše. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pod dohľadom toľkých svätých je ťažké páchať trestné činy a preto tu nikto nejazdí načierno. Prispieva k tomu celkom určite aj prítomnosť revízora takmer na každej jazde. Nosia tmavomodré uniformy a sú rozpoznateľní už zďaleka, no nikto pred nimi neuteká. Niektorých už poznám aj podľa tváre. Maskoti mesta. Niekedy sa autobus blíži k zastávke, na ktorej nečaká nikto, iba dvojica znudených revízorov. Väčšinou je jedným z nich žena. Revízor tu nemusí pôsobiť dojmom obávaného hromotĺka, nikdy nedochádza k žiadnym incidentom, nie je koho pokutovať. Každý poslušne vhodí 50 tetri do prístroja vo vnútri autobusu, ktorý vydáva lístky. Častejšie však k nemu prikladajú autobus - kartu, nabitú ľubovoľnou sumou. Problém tu vyvstáva jediný - autobus je tak natrieskaný, že je pre mnohých nemožné dostať sa k prístroju. Napriek tomu na svoju pasažiersku povinnosť nerezignujú a podajú kartu pristojacemu, aby ako štafetový kolík doputovala aj cez desať rúk do svojho cieľa. Považuje sa to za samozrejmosť, netreba k tomu ani povedať prosím, stačí ju len mlčky podať ďalej. Niekedy putuje priestorom aj desať kariet naraz, nad hlavami, v oboch smeroch. K prístroju a naspäť s lístkom k svojmu majiteľovi. Keď je veľký nátresk, stane sa, že revízor sa už dovnútra nezmestí. Ostane ohrdnutý stáť na zastávke. Inokedy vojde na knap. Opiera sa o dvere a zadok cestujúceho, na schodíku pred ním, mu čnie do tváre natoľko, že nemôže hovoriť. Nemusí však ani nič povedať, ľudia reagujú len na jeho prítomnosť. Všetci zdvihnú svoje lístky nad hlavu. Revízor, či revízorka ich plošne prejde pohľadom, uznanlivo pokýve hlavou, dôveruje svojim krajanom, že lístky majú, veď majú zabezpečený výborný dozor. Keď sa stane, že niekto lístok nemá, je to tak výnimočná udalosť, že revízori takmer nevedia, aký postup uplatniť. Najčastejšie dajú pasažierovi šancu v ich prítomnosti vyloviť 50 tetri a lístok si dodatočne zakúpiť. Pokuty sa tu vlastne neudeľujú. Je to tichá dohoda medzi nimi a cestujúcimi, cestujúci majú lístky a revízori prácu. Takto sa do života začlení viacej ľudí. Keď sa počas sviatkov zíde širšia gruzínska rodina, určite sa medzi nimi nájde niekto, kto robí revízora. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta autobusom tu pripomína rituál s nemennými prvkami, aj náboženskými. Pomerne často môžete vidieť, že sa niekto prežehnáva. Vždy keď autobus prechádza okolo kostola, ktorých je takmer viacej ako zastávok, ľudia zdvíhajú ruky k čelu. A nie sú to len starší ľudia, ktorí sa prežehnávajú sústredene vážne, ale aj teenageri. V ušiach slúchadlá, v jednej ruke smartfón a druhou sa ostošesť križujú. Niekedy aj dva alebo trikrát za sebou. Šofér do toho začína ďalšiu kapitolu svojej hádky, revízor sa dusí pritlačený k dverám a už tu chýba len kňaz, ktorý by začal slúžiť omšu. Veru, nie je to ako ísť 50- siatkov do Ružinova. 

Barbora Hrínová

Barbora Hrínová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stále sa deje niečo všedné, a to ma baví. Zaujímavosť je vecou pohľadu. Budem sem dávať minipoviedky, o tom, čo vidím okolo seba, alebo v sebe. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu