- Takže, je tu ticho...? - opýtala sa ešte raz Romany, ktorá tu už bývala pár rokov, a mohla byť jej budúca spolubývajúca.
- Úplne..., - povedala Romana, a potom podišla k oknu, odhrnula záclonu, a pozrela von, - ale neďaleko je železničná stanica. Počuť, keď vlak spomaľuje a brzdí, to ti nebudem klamať.
Rozhodnutie, ktoré Lucia už takmer urobila, sa vrátilo do štádia počiatočnej neistoty.
- Aha, a ako často tu chodia vlaky?
- Neviem, raz za dvadsať minút? - Romana mykla plecami, jej to zjavne neprekážalo.
Lucia prestúpila z nohy na nohu. Po chvíli sa odhodlala.
- A...nemohla by som tu počkať, kým nejaký nepôjde?
Romana vyzerala trochu zarazene. Ale rozpaky na jej tvári vzápätí prekryl veľkorysý výraz.
- Ale jasne, posaď sa, - kývla smerom k pohovke.
Lucia sa posadila ako na rozkaz, hoci by vedela čakať aj postojačky. Ticho tu zrejme nikdy nevyniklo viac, ako teraz. Spoza okna sem nedoliehalo absolútne nič. Lucia si prešla rukami po vrchu stehien, a potom v rozpakoch zavadila o pohľad Romany.
- Môžeš tu byť kľudne aj sama, budem u seba..., - povedala Romana diplomaticky, a odišla do vedľajšej izby.
Lucia chodila pohľadom po izbe, ktorá sa jej čoraz viac páčila, a napäto čakala, že jej priestor prereže kvílenie blížiaceho sa vlaku. Spomenula si, ako mala raz v minulosti ťažšie obdobie, a vtedy začala zvýšene vnímať šum dopravnej tepny v blízkosti bytu, kde bývala. Zo všeobecného hluku vystupovali v noci zvuky jednotlivých automobilov, sanitka chodila celkom často, a zachvíľu mala pocit, akoby mala križovatku na podlahe svojej izby pri nohách postele. Vyústilo to do obdobia takmer polročnej nespavosti, kedy po svete chodila ako mátoha, a nič ju nebavilo. Bála sa, že pravidelné brzdenie vlaku, u nej opäť naštartuje tento neznesiteľný stav.
Tento príbeh však Romana nepoznala, mohla vidieť iba jeho bizarný dôsledok. Dlho u seba nevydržala, a zvedavo sa prišla na Luciu pozrieť.
- Nedáš si kávu, alebo čaj? - našla si zámienku.
- Ďakujem, dám si čaj, - povedala Lucia, aby sa situácia začala približovať niečomu normálnemu, napríklad čakaniu v staničnej reštaurácii.
Romana prišla s čajom a kávou pre seba. Sada si do kresla oproti Lucii, miešala si nápoj a ticho ju pozorovala. Lucia prešla očami po stene izby. Bola v odtieni príjemnej zelenej.
- Pekná farba, - povedala uznanlivo.
- To som vyberala ja, - usmiala sa Romana, - A aj natierala!, - dodala s hrdosťou, - Takže nieže to dáš premaľovať, keby si to náhodou vzala...
Na to sa mohla spoľahnúť. Bola to Luciina obľúbená farba. Už pred tým sa jej zdalo, že majú s Romanou niečo spoločné. Pohľad jej zastal na zarámovanej pohľadnici na stene. Zobrazovala šedivú panorámu nie veľmi známeho veľkomesta, ktorú Lucia poznala z obrázkov naspamäť.
- Bukurešť?
- Ešte som tam nebola, - Romane zažiarili oči, - Ale veľmi by som chcela. Dúfam, že sa mi to podarí toto leto...
Bol to aj Luciin cestovateľský sen, ktorý chcela v blízkej dobe uskutočniť. Ako často stretnete človeka, ktorý chce ísť toto leto do Bukurešti? Možno by tam mohli ísť spolu, vlakom. Romana mohla byť spriaznená duša. A toto bol krásny byt, opakovala si Lucia.
Vlak stále nechodil.
- Asi má meškanie, - Lucia sa to pokúsila odľahčiť.
- Môžem sa ti pozrieť na príchody na nete..., - navrhla prakticky Romana, a Lucia nevedela, či si z nej nerobí srandu. Radšej odmietla.
Romana dopila svoju kávu. Postavila sa.
- Počuj, nie je to také hrozné, keď máš v noci zavreté okno...A kúpim ti štuple do uší! - zasmiala sa.
Lucia sa postavila tiež. Povedala si, že je smiešna, keď rieši takéto hlúposti, a že všetko ostatné na byte súhlasí s jej predstavami. Ani nevedela, ako povedala.
- Kúpim si ich sama. A byt...beriem!
- Ale no toto, - uchechtla sa Romana, a potom vážne dodala, - Tak super!
Dohodli sa, že do týždňa pripraví nájomnú zmluvu.
Lucia vyšla z domu. Okolie bolo veľmi prívetivé, samá zeleň. Po pár krokoch na ulici začula zvuk približujúceho sa vlaku. O chvíľu hlučné, oceľové brzdenie zaplnilo celý priestor. Bolo enormné. Nevedela si predstaviť, ako to bolo počuť vnútri, ale keď sa obzrela, zdalo sa jej, že okno na jej izbe sa zatriaslo. Alebo zachvelo. A možno nie. Mala nutkanie vrátiť sa, a počkať v izbe na ďalší vlak, ale nenašla odvahu. Nemala rada situácie, keď na takmer dokonalej veci našla nejaký kaz, ktorý ju celú znehodnotil. V poslednej dobe, akoby takých situácií bolo čoraz viac. Možno sa z nich skladal celý život. Bolo to frustrujúce. Ale veď ešte nič nepodpísala, utešovala sa. Ešte si to rozmyslí.
