reklama

Pán Stela

Vždy keď ho uvidela, zrýchlila krok, ale v rámci malého dvora medzi bytovými domami sa jej nepodarilo uniknúť. - Silvinka, ty si krásne mladé dievča. - Ďakujem. - Neďakuj, to máš. Poďakuješ mi, keď ti dám niečo, čo nemáš.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Oči mu lascívne zažiarili. Pán Stela mal okolo sedemdesiat rokov, zošúverenú pokožku, na kosť vychudnuté telo, a takmer nemal zuby. Silvia mala tiež vychudnuté telo, ale mala zuby, krásne, vybielené zuby, a okolo dvadsaťpäť rokov, čo ich zásadne odlišovalo, aspoň podľa nej. Pán Stela si však myslel opak. 

- Kedy sa stretneme?

- Veď sa tu stále stretávame - chcela byť diplomatická, a zúfalo preletela očami uzavretý priestor dvora, ktorí anonymných susedov neustále nútil prechádzať okolo seba. 

- Ale iba my dvaja. Na kávu. Šla by si? 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nepovedala nič. Ale vedela, čo povie on, ako vždy.

- Ja by som bol rád.

Nechala ho stáť na mieste, a pokračovala svojou cestou. Možno by s ním rada na kávu aj zašla, keby znamenala niečo iné, ako to, čo mala znamenať. Bavilo by ju počúvať ho, lebo cítila, že by mohol rozprávať dlho, keby chcel. Ale nechcel. Ostatným ľuďom sa vyhýbal. Na dvore sa zjavoval iba v spoločnosti svojho psíka, fenky, ktorá bežala dlhé metre pred ním, a znamenala jeho príchod. Bol to malý dlhosrstý jazvečík, s nezvyčajne živými očami, ktorý Silvii hneď vyskakoval na nohy.

- To je Stela, - hovoril pán hrdo, vždy to zopakoval, zatiaľčo jeho meno sa nikdy nedozvedela.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Moja Stelinka. Kúpil som ju, keď sme s mamičkou dostali ponorkovú chorobu.

Predstavila si jeho manželku, zovšednelú, tučnú a pomalú, ako vedľa seba mlčky sedia na gauči, ožarovaní televíznou obrazovkou. Mamička však nebolo krycie meno pre jeho nepríťažlivú manželku, ale bola to jeho skutočná mamička, teda približne. Raz stručne priblížil, že to bola druhá žena jeho zosnulého otca, ktorá bola v rovnakom veku ako on sám. Bola na invalidnom vozíku, a nezvládala žiť sama. Jej manžel a jeho otec zomrel pred štyridsiatimi rokmi. Odvtedy bola v živote pána Stelu viac alebo menej mamička prítomná. Svoju ženu akoby ani nikdy nemal. Možno ju mamička odohnala. Ale mal dcéru, ktorá utiekla do Austrálie, a boli to požehnané Vianoce, keď aspoň zatelefonovala. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Keby som ju nemal, - pozrel na Stelu, - ani nevstanem z postele. Ráno príde, vyskočí mi na paplón, a ja jej všetko rozprávam.

Stela sa dožadovala Silviinho pohladenia, a vyzerala vnímavo, ale presa len - s rezervami. 

- Počúva očami, - dovysvetlil pán, keby o tom mala Silvia nejaké pochybnosti. 

Stela mala naozaj veľké krásne, orieškové oči, ale Silvia aj tak mala pocit, že je to len taký efekt, a niektorým veciam nemôže rozumieť. Pán Stela by potreboval aj inú spoločnosť. 

- Silvinka, počkajte, donesiem si gitaru a zaspievam vám, - povedal jej raz večer, keď odchádzala nahodená do mesta, a na obolohu už vystúpil poloblúk mesiaca. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vždy si všímala, že okolo nej na dvore prechádzali susedky vo veku pána Stelu. Vráskavé a slušné panie, uzatvorené do seba. Asi by celkom uvítali, keby zahral im. Alebo im bol ľahostajný, pretože aj ony snívali o tom, že pôjdu na kávu s atraktívnym mladíkom? Možno po tom túžili, ale nikdy žiadneho neoslovili. Aspoň Silviin pohľadný spolubývajúci nikdy nič také nespomenul. Občas jej bolo priepaste medzi dôchodcami a dôchodkyňami ľúto. Verila, že tie ženy by pána Stelu pochopili lepšie ako ona, ktorú len otravoval. Jeho stav sa zo dňa na deň zhoršoval.

Raz pred sebou uvidela potácajúcu sa figúrku. Podobala sa na neho, a keď prišla bližšie, aj bola ním. Že bol opitý nebolo najhoršie, pretože bol zúfalý. Musela sa opýtať.

- Ako sa máš?

Nešťastné oči sa mu veľavravne rozšírili. 

- Je to napínavé. 

To bolo presné. Akoby mal v sebe množstvo otvorených problémov, a nebolo jasné, či sa ešte stihnú vyriešiť. Asi skôr nie.

- Ty si krásne mladé dievča, krásne mladé dievča, - vrátil sa k svojej jedinej téme. - Kedy zájdeme na kávu? 

Mlčala.

Raz keď prechádzala večer obytnou zónou, začula od jedného vchodu tlmený hlas.

- Však nemusíme sexovať, stačí, keď sa budeme hladkať. Aspoň človek vie, že si ho niekto váži, - z diaľky rozpoznala dve siluety dôchodcov - ženy a muža - na lavičke pred domom. Možno to bol pán Stela. 

Barbora Hrínová

Barbora Hrínová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stále sa deje niečo všedné, a to ma baví. Zaujímavosť je vecou pohľadu. Budem sem dávať minipoviedky, o tom, čo vidím okolo seba, alebo v sebe. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu