Rozhodla si sa pre medicínu čo už od začiatku predstavuje veľmi náročnú cestu. Čo bol impulz, ktorý ťa viedol ku tvojmu výberu?
Moja stará mama pracovala ako lekárka na ARO, trávila som s ňou v detstve veľa času a tak som sa už odmalička prirodzene dostávala do nemocničného prostredia, ktoré ma zaujímalo. Nebola som dieťa, ktoré by sa „ľudí v bielych plášťoch“ automaticky bálo. Cesta k povolaniu lekára je však naozaj náročná, v 3. ročníku som dokonca zvažovala ukončiť štúdium.
Spomenula si, že si chcela v treťom ročníku skončiť. Čo ťa prinútilo študovať ďalej?
Počas prvých rokov sme prakticky nemali kontakt s pacientmi. Ak sme aj mali prax v nemocnici, väčšinou sme si túto prax „odsedeli“ na chodbe. Bol to pre mňa veľký šok pretože som nevidela pacientov, nevidela som možnosť ako im pomáhať. Rozhodne som nešla študovať medicínu pre status a titul, ja potrebujem v prvom rade vidieť zmysel vo všetkom, čo robím. V treťom ročníku sme začali viac pracovať s pacientmi a v lete som išla na svoju klinickú stáž, to mi pomohlo.
Takže si nezostala len pri štúdiu na Slovensku. Je podľa teba dôležité, aby medici absolvovali aj pobyt v zahraničí?
Snažila som sa využívať všetky možnosti, ktoré sa naskytli. Považujem to za najrozumnejšie rozhodnutie, ktoré som počas štúdia urobila pretože som získala skúsenosti, z ktorých čerpám dodnes. Absolvovala som ako stáže počas štúdia tak aj absolventskú stáž po ukončení štúdia. Je to dôležité a medikovi táto skúsenosť otvorí nový obzor a pohľad na to, ako môže nemocničný systém fungovať.
Ty si sa pri výbere špecializácie rozhodla pre neurochirurgiu, ktorá je všeobecne považovaná ak nie za najnáročnejšiu, tak určite za jednu z najnáročnejších.
Áno, ku neurochirurgii som inklinovala prakticky od môjho prvého kontaktu s ňou. Zvažovala som však aj chirurgiu a klinickú onkológiu. Počas štúdia som však začala spolupracovať s neurochirurgickým tímom, ktorý pôsobí na UNB a bolo rozhodnuté. Dopredu ma tiež hnalo to, že mi mnohí opakovali, že mám na neurochirurgiu zabudnúť lebo nie som protekčná. Takže som vedela, že keď chcem preraziť bez konexií, musím byť lepšia.
Okrem toho spolupracuješ aj s rôznymi neziskovými organizáciami ako dobrovoľník. Ako si sa ku spolupráci dostala?
Spolupráce s Plamienkom alebo s OZ Deťom s rakovinou prišli veľmi prirodzene keďže tieto organizácie a ich predstavitelia pôsobia na pôde bratislavských nemocníc. Často sme sa stretávali a ich činnosť ma veľmi oslovila, robia obrovský kus práce, ktorá zostáva nepovšimnutá.
Veľa ľudí si pri vyslovení vety: „ Študujem medicínu.“ predstaví človeka, ktorý sedí len nad knihami, ty si však veľmi aktívna, veľa cestuješ. Stretávala si sa aj ty s podobnou predstavou o študentoch medicíny?
Áno samozrejme. Je pravda, že štúdium medicíny nie je jednoduché a často predstavuje množstvo odopierania, čo bolo aj pre mňa – spoločenského človeka náročné, musela som sa naučiť povedať „Nie“ keď ma priatelia zavolali von, musela som si stanoviť priority. Celý čas som sa však snažila nájsť rovnováhu pretože podľa môjho názoru nie je správne sa kvôli štúdiu desocializovať, zanevrieť na vzťahy, priateľov, koníčky. Psychohygiena je dôležitá, neviem si predstaviť, že by som bez športu a iných mimoškolských aktivít psychicky zvládla štúdium medicíny. Aj lekár je v prvom rade človek. Akonáhle sa stane, že vpadne do kolotoča, ktorý obsahuje iba pracovné činnosti, veľmi rýchlo sa dostane do štádia vyhorenia, preto je nutné vo všetkom hľadať balans.
Ako vychádzajú mladí lekári so staršími kolegami?
Myslím si, že je stále rozdiel v tom, či ide o mladého lekára alebo lekárku. Už počas štúdia a praxe, ktorú sme mali v nemocniciach bol rozdiel citeľný. Nie raz sa stalo, že ja a moje spolužiačky sme čakali na chodbe a naši spolužiaci boli na operačnej sále. Ak ide o mladú lekárku, musí svojich kolegov v nemocnici podstatne dlhšie presviedčať výkonmi o svojich kvalitách aby ju akceptovali. Vo všeobecnosti sa však rešpektujeme. My mladí máme výhodu v tom, že väčšinou slúžime so starším lekárom, s ktorým môžeme kedykoľvek konzultovať ak je to potrebné.
Prečo sú prítomné predsudky? Vnímate ich aj zo strany pacientov?
Bohužiaľ, ak ste žena, budete to mať pri hľadaní práce v nemocniciach na Slovensku ťažšie. Často ani nezáleží na tom, že máte oproti mužskému uchádzačovi lepší životopis alebo máte viac skúseností. Mňa sa dokonca na jednom pohovore pýtali, kedy chcem mať deti, či mám partnera a čo robia moji rodičia. Tento pohľad má často aj verejnosť, dokonca sa mi stalo, že si pacient vyžiadal na operáciu kolegu – muža len z toho dôvodu, že sa cíti viac v bezpečí ak jeho operáciu vykoná muž napriek tomu, že v tom danom prípade mala práve žena viac skúseností s daným zákrokom.
Mladí lekári majú za sebou veľmi úspešné štúdium vysokej školy, absolvujú množstvo zahraničných stáží no napriek tomu majú v našej krajine problém s uplatnením.
Celkovo je na Slovensku z môjho pohľadu problém v transparentnosti výberových konaní. Niekedy nie je jasné, koľko ľudí vyberú, inokedy sa stane, že prejdete dvomi pohovormi, dostanete sa ku primárovi a ten povie, že je síce pekné, že máte kvalitný životopis ale on už vie, koho vyberie a vy to nie ste aj keď papierovo ste najkvalitnejší uchádzač.
Keďže si si vyskúšala pôsobenie v nemocniciach v rôznych zahraničných krajinách, vieš porovnať prístup ku mladým lekárom na Slovensku a v zahraničí?
Nerada by som zovšeobecňovala, určite sa aj na Slovensku nájdu kliniky/nemocnice, kde ku lekárom pristupujú na základe ich skúseností či výsledkov a nie na základe pohlavia alebo konexií. Avšak väčšina veľmi šikovných mladých lekárov, s ktorými som študovala odišli práve kvôli tomu, že im na Slovensku nebolo umožnené rozvíjať sa, nechceli stagnovať a tak si vybrali krajinu, kde im bola poskytnutá možnosť profesijného rozvoja a lepšie podmienky na kvalitnejší výkon práce.
Taktiež vnímam rozdiel v samotnom štúdiu. V zahraničí je štúdium najmä o praxi s pacientom, prax tvorí gro celého štúdia medicíny. Študenti sú vedení k tomu, aby sa podieľali na výskumoch, aby pracovali v nemocniciach na oddeleniach, ktoré ich do budúcna zaujímajú. Študentom sa počas praxe v nemocnici venujú, nenechajú ich sedieť a čakať celú prax na chodbe ako to je častokrát u nás.
Ku liečbe pacientov na väčšine zahraničných kliník pristupujú interdisciplinárne čiže liečba je o aktívnej spolupráci viacerých oddelení, čo zvyšuje jej efektivitu. U nás to padá už pri tom prvom a základom kroku spolupráce.
Ty si sa ale rozhodla zostať na Slovensku, prečo?
Vnímam a rozumiem všetkým argumentom, prečo veľká časť mojich kolegov absolventov odchádza. Priznám sa, odchod som zvažovala aj ja. Rozhodla som sa však skúsenosti, ktoré som v zahraničí nadobudla priniesť na Slovensko, aplikovať ich do našej medicíny a pracovať na tom, aby sa dôvody na odchod kvalitných mladých lekárov do budúcna minimalizovali.
Povieš nám bližšie, čomu sa momentálne venuješ? Si taktiež zapojená do nového Národného onkologického programu.
Momentálne som ešte stále v procese neurochirurgickej atestácie. Keďže neurochirurgia sa primárne zameriava na oblasť mozgu a chrbtice, venujem sa najmä im. Inklinujem však viac ku mozgu a tak by som sa v budúcnosti chcela zameriavať na túto oblasť. Práve s tým úzko súvisí aj nový Národný onkologický program, vrámci ktorého sme ja a moji kolegovia vytvorili tím, ktorý sa venuje klinickému výskumu zameranému na zefektívnenie prístupu ku liečbe gliómov- nádorov mozgu. Najhorší z nich, a bohužiaľ aj najčastejší spomedzi nádorov mozgu v dospelosti, je mnohotvarý glioblastóm. Vyskytuje sa ale aj v detskom veku a u mladistvých. V súčasnosti neexistuje jedna efektívna liečba takéhoto nádoru. Za základnú terapeutickú metódu vo všetkých prípadoch, kedy je bezpečne uskutočniteľná je považovaná resekcia.
Posledný rok a pol sa celá spoločnosť snaží vysporiadať s pandémiou, ktorá nás zasiahla. Ako vnímaš obdobie pandémie ty z pohľadu lekára?
„Zistili sme, že sme schopní dokázať oveľa viac, než sme si mysleli."
Bolo to náročné obdobie pre všetkých či už v nemocnici alebo mimo nej. Pre každého z nás to bolo náročné v niečom inom. Moja ilúzia o tom, ako sa budem venovať neurochirurgii sa prítomnosťou pandémie rýchlo rozplynula a na určitý čas som sa venovala niečomu celkom inému. Keďže som bola jedna z najmladších lekárok v nemocnici, v ktorej som pôsobila, bola som spolu s ďalšími mladými kolegami vyslaná na COVID oddelenie medzi prvými. Bolo potrebné pomáhať, vtedy človek prepne na akéhosi „autopilota“ a nerozmýšľa nad tým, že už 2 dni nespal pretože rieši, koho je potrebné zresuscitovať, rieši logisticky kde umiestniť ďalšieho pacienta. Únava prišla až potom, keď sa situácia uvoľnila. Zistili sme však, že sme schopní dokázať oveľa viac, než sme si mysleli, bola to obrovská skúška avšak dúfam, že už nebudeme musieť nič podobné absolvovať. Boli sme nútení odkladať a presúvať nespočetne veľa zákrokov. Ak by sa situácia opakovala, mohlo by to už mať oveľa fatálnejšie následky.
