„Znova ten istý typ. Znova to isté sklamanie. Znova samota.“
Nie je zvláštne, že v tom oceáne ľudí si vyberáme stále ten istý profil? A keď sa aj objaví niekto iný, zrazu necítime „iskru“?
Nie, nie je to náhoda. A nie, nie je to ani osud, ako si niektorí z nás naivne nahovárajú, aby zakryli pravdu, ktorá nie je taká príjemná. Je to vzorec. A ten vzorec sa volá podvedomý autopilot.
Vzťahy sú ako program
Mozog je ako softvér. A ten softvér sa začína inštalovať už v detstve. Do 7. roku života funguje náš mozog prevažne v theta vlnách – čo je stav podobný hypnóze. Všetko, čo vidíme, počujeme a cítime, sa nezapisuje ako informácia, ale ako pravda. To znamená, že neexistuje žiadna kritika toho, čo vidíme. ŽIADNA!
Úplne všetko, čo vidíme = prirodzené a v poriadku.
Ak si ako dieťa videl, že mama stále čaká na otca, ktorý sa nevracia – naučíš sa, že láska bolí a je neistá. Ak si zažil, že ťa rodičia prijali len keď si bol „dobrý“ – naučíš sa, že láska je odmena za výkon.
A tak si v dospelosti vyberáš partnerov, ktorí:
• sú emocionálne nedostupní
• mentálne nezrelí
• ťa hodnotia podľa výkonu
• sa ti vzdialia, keď sa otvoríš
Nie preto, že by si bol pokazený. Ale preto, že tvoj mozog hľadá to, čo pozná. A známe = bezpečné. Aj keď to bolí.
Prečo sa nám opakujú tie isté situácie?
Predstav si, že máš v tele magnet. A tento magnet priťahuje len určitý typ kovu – niečo, čo ladí s tvojou frekvenciou. Tým magnetom sú tvoje vnútorné presvedčenia. A tým kovom sú ľudia, ktorí ti ich potvrdzujú.
Napríklad:
• Ak veríš, že „nie som dosť“, budeš si vyberať partnerov, ktorí ti to (nevedome) dokazujú.
• Ak veríš, že „láska znamená utrpenie“, budeš priťahovať vzťahy plné drámy.
• Ak veríš, že „všetci muži/ženy sú rovnakí“, tvoj mozog bude ignorovať tých, ktorí nie sú – a zameria sa len na tých, ktorí tvoju teóriu potvrdzujú.
• Ak veríš, že si nezaslúžiš niekoho lepšieho, naozaj nikto lepší nepríde.
Toto sa volá potvrdzovacie skreslenie (confirmation bias). Je to psychologický jav, pri ktorom si všímaš len to, čo potvrdzuje tvoje presvedčenie – a zvyšok filtruješ.
Predstav si dievča, ktoré vyrastalo v domácnosti, kde otec bol agresívny. Možno nebil každý deň, ale vždy tam visela hrozba – napätie, krik, výčitky, facky. A mama? Mlčala. Alebo sa ospravedlňovala za neho. Alebo hovorila: „To je len stres, on ťa má predsa rád.“
Toto dieťa sa naučilo, že láska = bolesť. Že blízkosť = hrozba. Že muž, ktorý ťa miluje, ťa môže aj zničiť, ublížiť ti.
A tak, keď toto dievča vyrastie, jej mozog a nervový systém podvedome vyhľadávajú rovnaký vzorec. Nie preto, že by chcela byť týraná. Ale preto, že pozná tento druh „lásky“. Vie, čo má očakávať. Vie, ako sa správať. Vie, ako prežiť.
A keď stretne muža, ktorý je milý, láskavý, bezpečný – niečo v nej sa stiahne. Nie je tam „iskra“. Nie je tam „chémia“. Pretože je to neznáme. A pre traumatizovaný nervový systém: neznáme = nebezpečné.
Vedecké vysvetlenie
Tento jav je známy v psychológii ako traumatická väzba (trauma bond). Vzniká, keď sa láska spája s bolesťou, a mozog si vytvorí neuro-asociáciu, že to patrí k sebe.
Z pohľadu polyvagálnej teórie (Stephen Porges) sa nervový systém dieťaťa prispôsobí prostrediu. Ak je domov plný napätia a agresie, dieťa sa naučí žiť v stave neustálej pohotovosti – tzv. „fight or flight“ (útok alebo útek). Tento stav sa stane normálnym.
A v dospelosti, keď sa takéto dievča ocitne v pokojnom, zdravom vzťahu, jej nervový systém nevie, čo s tým. Neexistuje tam hrozba. Nie je tam adrenalín. Nie je tam známe napätie. A tak mozog vyhodnotí situáciu ako „neautentickú“ alebo nepoznanú“ – a vráti sa k tomu, čo pozná.
Známe nepohodlie vs. neznáme bezpečie
Ľudská myseľ má tendenciu uprednostniť istotu pred zdravím. Radšej zvolíme známe utrpenie, než neznáme uzdravenie.
Pretože v známom prostredí vieme, ako sa správať, ako prežiť, ako sa chrániť. V neznámom – aj keď je to zdravé – nevieme, čo nás čaká. A to je pre mozog hrozba.
Tento mechanizmus nie je znak slabosti. Je to dôkaz toho, ako inteligentne nás náš mozog a telo chránia. Ale zároveň je to aj pasca, z ktorej sa dá dostať len vedomou prácou – sebapoznaním, terapiou, koučingom, prácou s telom a prepísaním starých programov.
Prečo si niektorí ľudia nevedia nájsť partnera?
Nie preto, že by bol svet plný zlých ľudí. Ale preto, že ich vnútorný systém nie je nastavený na prijatie.
Dôvody môžu byť rôzne:
• Strach z intimity – byť blízko znamená byť zraniteľný
• Nízke sebavedomie – „Nezaslúžim si lásku, nie som dosť dobrý/á“
• Nedôvera v mužov/ženy – „Aj tak ma opustí, aj tak to pokazím“
Títo ľudia často hovoria:
„Ja by som aj chcel/a vzťah, ale nikto normálny nie je.“
„Niečo sa vo mne vždy stiahne, keď sa niekto priblíži.“
„Keď už to začne byť vážne, niečo sa pokazí.“
To nie je sabotáž. To je ochrana. Nervový systém sa snaží udržať ťa v bezpečí – a preň je bezpečné to, čo je známe. Aj keď je to samota.
Vedecký pohľad: Nervový systém a láska
Podľa výskumov (Polyvagal Theory – Stephen Porges) máme tri základné stavy:
1. Bezpečie a spojenie – otvorenosť, dôvera, láska
2. Bojuj alebo uteč – stres, konflikty, obrana
3. Zamrznutie – odpojenie, apatia, únik
Ak si celý život v strese alebo v obrane, tvoj nervový systém nevie, ako byť v láske. Láska nie je len pocit. Je to stav tela. A ak tvoje telo nevie, ako sa cíti bezpečne, bude lásku vnímať ako hrozbu.
A ako z toho von?
1. Sebapozorovanie
Začni si všímať, kedy sa ti opakuje rovnaký scenár. Kedy sa stiahneš? Kedy začneš hrať rolu? Kedy sa bojíš povedať pravdu?
2. Práca s telom
Dych, pohyb, dotyk – to všetko pomáha ukotviť sa v bezpečí. Skús jednoduché cvičenie: sadni si, polož si ruku na srdce, zhlboka sa nadýchni a povedz si:
„Tu a teraz som v bezpečí. Môžem cítiť. Môžem dôverovať.“
3. Prepis podvedomých vzorcov
Techniky ako NLP, etikoterapia, koučing či práca s vnútorným dieťaťom ti pomôžu zmeniť staré presvedčenia. Z „láska bolí“ → na „láska je bezpečná“. Z „musím si ju zaslúžiť“ → na „som hodný/á lásky taký/á, aký/á som“.
4. Zvedavosť namiesto súdu
Nesúď sa. Nesnaž sa „opraviť“. Buď zvedavý/á. Pýtaj sa:
> „Čo mi táto situácia zrkadlí?“ „Aký vzorec sa mi tu opakuje?“ „Čo potrebujem vedieť, aby som to už nemusel/a zažívať znova?“
A na záver?
Vzťahy nie sú o náhode. Sú o vedomej voľbe. A tá začína vtedy, keď si uvedomíš, že:
• nie si obeťou
• nie si pokazený/á
• a že každá skúsenosť je učiteľ
> Ak sa ti stále opakuje to isté, nie je to trest. Je to pozvánka k uzdraveniu. A keď sa zmeníš ty, zmení sa aj to, koho stretneš.
Ak ťa tento článok oslovil a cítiš, že by si chcel/a ísť hlbšie –nájdeš ma tu. INNERMAN – mentor, kouč, sprievodca. Ukážem ti, ako zmeniť vzorec. A ako sa znova spojiť s tým, kým si.
