Poznáš ten pocit, keď sa ti začne dariť? Vzťah sa vyvíja dobre, v práci prichádza príležitosť, zdravie sa lepší… a zrazu – šup – niečo sa pokazí. Niekedy úplne „náhodou“. A inokedy za tým stojí tvoja vlastná ruka. Ako keby si si podkopol stoličku, na ktorej sedíš.
Toto sa volá seba-sabotáž. A hoci to na prvý pohľad znie absurdne, robí to väčšina z nás. Nie preto, že by sme nechceli byť šťastní. Ale preto, že niečo v nás je presvedčené, že šťastie je nebezpečné.
Programy v pozadí
V NLP hovoríme o „programoch“. Sú to vnútorné nastavenia, ktoré riadia naše správanie, často bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Predstav si, že máš v hlave softvér, ktorý si nikdy neinštaloval ty. Prišiel k tebe z detstva, zo školy, od rodičov či spoločnosti.
„Nie si dosť dobrý.“
„Keď uspeješ, zaplatíš za to.“
„Šťastie dlho nevydrží, tak sa naň nepripútavaj.“
Možno ti nikto tieto vety nikdy nepovedal priamo. Ale tvoje podvedomie ich niekde zachytilo a prijalo za pravdu. A keď sa blíži úspech, spustí alarm. A ty – nevedome – urobíš krok, ktorý ťa vráti späť.
Mozog túži po bezpečí, nie po šťastí
Neuroveda má na to jednoduché vysvetlenie: mozog nie je nastavený na šťastie. Je nastavený na prežitie.
Prežiť znamená držať sa toho, čo je známe. Aj keď to nie je príjemné. Pre mozog je totiž bolesť, ktorú poznáš, menej hrozivá ako radosť, ktorú ešte nikdy nezažil.
Preto toľko ľudí uviazne v nezdravých vzťahoch, nudných prácach alebo škodlivých návykoch. Je to „známe územie“. A známe = bezpečné.
Príbehy, ktoré nosíš v génoch
Epigenetika ide ešte hlbšie. Hovorí, že nesieš v sebe nielen svoje vlastné skúsenosti, ale aj stopy generácií pred tebou.
Možno tvoja babka prežila vojnu. Naučila sa, že vystrčiť hlavu znamená ohrozenie života. Tento program si odovzdala ďalej – a dnes ty pociťuješ neviditeľný strach vždy, keď sa máš postaviť pred ľudí alebo ukázať svoj talent.
Nie je to tvoja chyba. Je to odkaz minulosti. Ale ak ho nespracuješ, zaplatíš zaň ty – a často aj tvoje deti.
Etikoterapia: keď sabotáž skrýva lásku
Etikoterapia prináša zaujímavý pohľad: „Vina je nepochopená láska.“
To, čo v sebe nazývaš sabotážou, je vlastne tvoja vnútorná snaha ochrániť ťa. Možno veľmi nešikovná, možno úplne proti tvojim snom – ale v základe stojí dobrý úmysel.
Až keď prestaneš proti sebe bojovať, začne sa meniť hra.
Malý experiment pre teba
Všimni si, kedy sa sabotuješ.
Namiesto hnevu sa zastav a spýtaj sa: „Pred čím ma chceš ochrániť?“
Poďakuj. Áno, aj keď to znie zvláštne – poďakuj.
Potom si povedz: „Teraz už viem, že to zvládnem inak.“
Nie je to trik na jeden večer. Ale ak to budeš robiť úprimne, začneš cítiť, ako program slabne. A zrazu už nepotrebuješ sám sebe podkopávať nohy.
Keď potrebuješ sprievodcu
Niekedy však nestačí urobiť to sám. Je to podobné, ako keby si chcel preskočiť vlastný tieň – dá sa to len s pomocou svetla zvonku.
Práve preto sa už roky venujem mentoringu a koučingu. Pretože viem, aké je ťažké rozplietať vlastné vnútorné uzly, keď si v nich uviaznutý. A viem aj to, aké obrovské uvoľnenie prichádza, keď človek konečne pochopí, že sabotáž nie je nepriateľ, ale posol.
Na záver
Najväčšia sabotáž, ktorú môžeme spáchať, je uveriť, že šťastie patrí iba iným. Pravda je taká, že patrí aj tebe.
A možno je práve teraz ten čas, aby si si prestal stáť v ceste.
