Okey.
A teraz sa trošku predstavím ja.
Volám sa Andrea, mám 24 rokov a som hendikepovaná. Moja diagnóza je Arthrogryposis Multiplex Congenita a mám ju už od narodenia, čiže nepoznám iný život, ako život hendikepom. Nehovorím, že je to med lízať, ale nesťažujem sa.
Predovšetkým, ale nestojím o niečiu ľútosť. Nikto z hendikepovaních o ňu nestojí.
Nemáte nás prečo ľutovať, pretože máme oveľa viac ako vy, aj keď z vášho pohľadu to tak nevyzerá.
Ak už naozaj musíte sa aspoň vo svojom vnútornom monólogu nejako k tomu vyjadriť, tak namiesto ,,chudáčik" si povedzte ,,bojovník".
Obdivujte takého človeka a kľudne mu to aj povedzte, pretože tým mu pomôžete viac, než si viete vôbec predstaviť.
Ten obdiv dáva silu a každý hendikepovaný človek vám to potvrdí. Nemusíte sa tváriť, že o nič nejde. "Čooo?! Ty nemáš nohu? Som si ani nevšimol." Prepáčte, ale toto je fakt klišé, ktoré už trochu otravuje.
Skúste:,, Úprimne, obdivujem, ako to aj napriek svojmu hendikepu zvládaš."
Ak sa totiž cítime silný psychicky, cítime sa silný aj fyzicky. Pretože nič nieje silnejšie ako ľudská myseľ.
Iba nedávno som vrátila z liečebného pobytu v Bojniciach. Týmto pozdravujem liečebný dom Baník a Tribeč :).
Pacienti tejto liečebne boli prevažne dôchodci, no a poznáte to. Čo na srdci to na jazyku. Veľakrát ma cestou na procedúru, alebo na obed sprevádzali prívlastky, ako chúďa, ale otázky typu bolia ťa nožičky ? a podobne.
Aj keď som sa tvárila, že nepočujem, moja myseľ počula. A kedže nič nieje silnejšie, ako ľudská myseľ, preto aj keď som sa možno do tej doby cítila fyzicky dobre, tie slovíčka, ktoré som sa snažila ignorovať mi odobrali kus energie.
Nerobte to!
Pre všetko čo je vám sväté, nerobte to!
Ani v duchu, a už vôbec nie nahlas.
Tým spravíte prvý krok k tomu, aby ste nás hendikepovaných zaradili do tej vašej spoločnosti.
Preto, keď pôjdete dnes do ulíc a stretnete takého človeka, tak si úprimne od srdca povedzte:,,Obdivujem ho."
Pomôžete mu tým viac, ako si myslíte.
Vopred vám za to v mene každého hendikepovaného ďakujem.
