Interhelpo bola komúna československých komunistov v Sovietskom zväze, ktorí chceli svojou prácou a aktivitou prispieť k vybudovaniu socializmu. Prvý vlak s dobrovoľnými vysťahovalcami dorazil do Biškeku už na jar 1925. Vysťahovalci vybudovali v ťažkých podmienkach napríklad elektráreň, textilnú továreň, tehelňu, budovu železničnej stanice, aj na istý čas hlavnú administratívnu budovu Kirgizskej SSR, v ktorej teraz sídli ministerstvo kultúry. Do roku 1932 sa vysťahovalo do Biškeku 1078 osôb. Medzi najznámejších patrila rodina Dubčekovcov, ktorá sa ale v roku 1938 vrátila do Československa.
Ja som sa rozhodol v Biškeku navštíviť miesta, kde by ešte mohli byť stopy ich prítomnosti. Na ulicu s názvom Interhelpo som sa vybral takmer 100 rokov od ich príchodu. Ulica je výsledkom ich práce a teda právom nesie meno Interhelpo. Bol som zvedavý, či tu stretnem nejakých potomkov československých usadlíkov a či nájdem dom, v ktorom vyrastal Alexander Dubček. Vedel som ale, že uvidím na vlastné oči to, čo zostalo po skupine československých vysťahovalcov v Strednej Ázii.
Ulica už na prvý pohľad vyzerá odlišne od ostatných v Biškeku. Tehlové bytové domy pripomínajú stavby v Československu v jeho rôznych štádiách - to povojnové svojou architektúrou, ale aj Československo na sklonku roku 1992 – štádiom rozpadu, v ktorom sa nachádzajú.
Pri prechádzke ulicou som navštívil 2 školy, ktorých československú stopu pri špeciálnej základnej škole škole, potvrdzovala pamätná tabuľa a pri tej druhej, žiaľ len riaditeľka školy.
Špeciálna škola pre zdravotne znevýhodnené deti
Pri pohľade z ulice mi ako prvý padol do očí plot, ktorý sa nehodil do skanzenovitého rázu ulice. Na plote sa nachádza tabuľa informujúca o grante, ktorý na jeho stavbu v roku 2017 udelila Česká republika. Keďže ma zmienka o Českej republike zaujala, rozhodol som sa do areálu školy vstúpiť. Hneď za bránou boli moderné preliezky na cvičenie a trávou zarastené basketbalové ihrisko.
O niečo ďalej sa nachádza časť dvora prekrytá strechou a vchod do budovy školy. Pri vchode je výstava fotografií úspešných študentov zo Špeciálnej olympiády 2023 v Berlíne a pamätná tabuľa družstvu Interhelpo. Povzbudený týmto nálezom potvrdzujúcim, že som na československej stope, vstupujem do budovy školy.
Po prejdení dvermi mi do nosa udiera pach totožný s pachom mojej bývalej základnej školy. Rozmýšľam, či je tento pach špecifický starým československým školám, alebo tak páchne interiér všetkých starých škôl.
Vnútri bolo prázdninové ticho, prerušované len vzdialeným klepotom klávesnice. Vďaka tomu som ľahko našiel kanceláriu riaditeľky školy. Klopem na pootvorené dvere a lámanou ruštinou vysvetľujem, že som zo Slovenska a chcel by som si školu poobzerať.
O chvíľu už kráčam chodbou s usmievavou riaditeľkou. Začína konštatovaním, že škola je dielom Československých “molodcov” z družstva Interhelpo. Najprv sa pristaví pri zbierke medailí, ktoré tento rok priniesli jej študenti zo spomínanej berlínskej Špeciálnej olympiády a postupne mi ukazuje ošetrovňu, učebne kirgizského a ruského jazyka a telocvičňu. Zaujíma ju, či som naozaj len obyčajný turista. Hovorí, že by sa škole zišiel sponzor z Česka, či Slovenska. Pri lúčení som sa jej opýtal na Dubčekov dom. Odpovedá protiotázkou – Kto je to? Vysvetľujem, nasleduje chvíľka zamyslenia a telefonát niekomu, kto o Dubčekovom dome ale tiež nič nevedel. Tak ešte zaželám veľa šťastia a odchádzam.
Všeobecná stredná škola
Táto “druhá” československá škola mi pripomínala (modernejšie) budovy škôl u nás a keďže sa tiež nachádza na ulici Interhelpo, rozhodol som sa o nej zistiť viac. Podľa slov riaditeľky ju stavali Čechoslováci a dokončená bola v roku 1962, takmer 20 rokov po zrušení družstva Interhelpo.
Od pani riaditeľky som namiesto sprevádzanej prehliadky dostal “rozchod”- voľný pohyb, avšak pred udelením povolenia niekoľkokrát spomenula, že by sa už zišiel nejaký ten sponzor. Konštatujem, že bohužiaľ o nijakom neviem.
Povolenie na prehliadku som sa rozhodol využiť v plnom rozsahu a postupne prejst všetky tri poschodia. Na schodisku počujem vzdialený dialóg, silnejúci každým vystúpaným schodom. Nesie sa z tretieho poschodia, kde 2 učiteľky využívajú čas prázdnin na premaľovanie stoličiek. Podľa ich slov žijú v už 100 ročných domoch, ktoré postavilo Interhelpo a navrhujú, že na ich vynovenie by vzhľadom na ich minulosť mohol prispieť sponzor z Československa. Konverzáciu prerušuje zvonenie telefónu jednej z nich a ja tak pokračujem cez chodbu na protiľahlé schodisko, ktorým schádzam na prízemie.
Pri odchode som sa ešte pristavil v kancelárii riaditeľky školy, aby som ohlásil koniec svojej návštevy. Tiež ma zaujímalo, čo znamená pojem všeobecná stredná škola v názve školy. Jedná sa o školu, ktorú navštevujú žiaci od svojich 7 do 17 rokov. Je to škola všeobecného zamerania, ktorá nie je na úrovni gymnázia. Jej absolventi pokračujú štúdiom na učilišti, prípadne idú priamo predávať na bazár. Pri vyprevádzaní mi to nedá a opäť sa pýtam na Dubčeka. Ani riaditeľka tejto školy netuší, kto je Dubček a ani kde sa môže jeho dom nachádzať. Na záver ešte fotím riaditeľku s jej sekretárkou pred budovou školy a odchádzam so želaním všetkého dobrého.
