Niekedy uprostred austrálskej zimy pracujúc nočné smeny na motoreste uprostred červenej krajiny pripomínajúcej Mars, sa mi prvýkrát sníval sen o zasľúbenej tropickej zemi na druhej strane kontinentu. O mieste, kde sa Veľká Koralová Bariéra stretáva s dažďovým pralesom. Tu som chcel začať svoju cestu východným pobrežím.
Cestovať autom vo mne nevzbudzovalo záujem, autom som už cestoval. Chcel som zažiť niečo, pri čom by som bol v bezprostrednom spojení s krajinou. V auguste som oznámil manažérovi, že odchádzam, v septembri predal auto a kúpil letenku do Cairns.
(Východo)Európske spojenie
Ostávalo vyriešiť, kam si nechám doručiť bicykel, ktorý som si na toto dobrodružstvo chcel kúpiť. V Cairns som teoreticky niekoho poznal. V marci 2024 som v Západnej Austrálii v práci obsluhoval štvoricu Rumunov (2 páry), ktoré boli akurát na roadtripe Austráliou, mali sme spolu prekvapivo dlhú a zábavnú konverzáciu (najmä) v rumunčine. Pri lúčení sa mi jeden z nich (Eddie) dal svoj kontakt s tým, že ak budem niekedy na druhej strane krajiny v Cairns, tak ma zoberie chytať ryby.
Keď som Eddiemu v septembri 2025 napísal a opýtal sa, či nevie o nejakom dobrom mieste, kde by som si mohol nechať poslať bicykel v Cairns, tak mi obratom zavolal s tým, že si ho môžem nechať poslať ku nim a aby som k nim prišiel aspoň na týždeň bývať. Povedal, že na bicykel si počkám, lebo Cairns je end of the line (konečná).
Keď som teda na konci septembra pristál v Cairns, tak ma s manželkou Vicky čakali na letisku.
Z nenápadnej konverzácie pred rokom a pol sa stal základ kamarátstva. Pohostinnosť a podporu, ktorú mi dali vie dať len jeden dobrodruh druhému.
Počas čakania na bicykel som stihol vyskúšať potápanie na Veľkej Koralovej bariére, navštíviť dažďový prales, plávať v horských riekach (do ktorých sa krokodíly nedostanú), obdivovať pláže Koralového mora, plaviť sa na rieke s krokodílmi, navštíviť Atherton Tablelands, jedno z najúrodnejších miest v krajine, ochutnávať rôzne tropické ovocia, o ktorých existencii som nemal ani tušenia. Kombinácia tropických zážitkov a rôznych rumunských jedál (sarmale, kapustnica, guláš, lángoš) na večeru bola naozaj jedinečná.
Prvý deň odchodu
Nadišiel prvý deň odchodu, prvý preto, lebo sa mi po 16 km podarilo zlomiť zadný nosič. Celý deň som bol teda posadnutý nájdením riešenia ako pokračovať. Eddie navrhol použiť zip ties (pásky). Ja som v túžbe po prepracovanejšom riešení navštívil miestny obchod pre remeselníkov (Bunnings), kde som prehrabal všetky haraburdy na montovanie od sekcie pre vodoinštalatérov cez tesárov, murárov až som skončil pri zip ties. Eddie mal pravdu.
Večer som sa previezol otestovať tento fix s plne naloženým zadným nosičom na pláž a na druhý deň som bol pripravený vyraziť.
Keďze predpoveď počasia hlásila po dvoch bezoblačných týždňoch tri dni dažďov, vedel som, že oprava páskami bude držať.
Druhý deň odchodu
Môj druhý prvý deň bol ľahší, ako ten prvý, už som to mal nacvičené. Opäť som sa rozlúčil a poďakoval Eddiemu a Vicky a vyrazil. V pláne bolo 90 km. Pred odchodom mi každý radil obchádzať Bruce Highway, hlavnú dopravnú tepnu vedúcu až na juh štátu Queensland, údajne najnebezpečnejšú cestu v Austrálii.
Cesta, ktorú som mal naplánovanú viedla najmä bočnými cestami a posledných 30 kilometrov viedlo cez dažďový prales.
Čím ďalej od nebezpečnej diaľnice, tým bezpečnejšie, že?
Bicyklovanie v daždi v trópoch bolo prekvapivo príjemné a osviežujúce, prirovnal by som to k pocitu bicyklovania s pustenou klímou. To bola pravda, až kým dážď neprehodil na ťažší prevod. Prvý deň som napokon prešiel 70 km. To znamenalo prvých 10 z celkovo 30, ktoré ma pri prechode dažďovým pralesom čakali. Okolo druhej poobede som došiel úplne premočený pod striešku. Tu som ďalšie tri hodiny čakal, či dážď ustane. Pri čakaní som v diaľke zazrel aj nádherného vtáka cassowary. Pri každom zoslabnutí intenzity dažďa som premýšľal, či ísť ďalej. Ostávalo 20 kilometrov, ak by bol terén ako tých prvých 10, tak som tam za 2 hodiny. Možno nejaká predtucha, že prvých 10 negarantuje ďalších 20 a možno opatrnosť zavelila ostať pod strieškou. Bol som tu krytý pred živlami, vedľa rieky, ktorá bola zdrojom vody a zároveň stimulom hydrologických výpočtov, nakoľko jej hladina neustále stúpala a ja som tak počítal jej záplavové územie.
Večer vyzeral spokojne, na večeru som mal ešte lasagne od Vicky. Akurát tu nebol signál, ale trochu digitálneho detoxu nie je nikdy na škodu. Povedal som si, že zajtra prejdem tých 20 kilometrov za prvé dve hodiny a dám vedieť, že žijem.
Spoiler: Tých ďalších 20 kilometrov som išiel ešte aj na tretí deň.
Deň druhý
Keďže sme spolu v džungli už druhý deň, asi by bolo aj predstaviť sa. Ideme cez Goldfields track z Goldsborough do Babinda.
Druhý deň som začal plný energie, s predsavzatím na dlhý 120 km deň, aby som “dobehol zameškané”. Hneď z rána ma prekvapil pár nahnevaných vtáčikov curlew, ktoré na mňa vybehli z kríkov s rozprestretými krídlami, vydávajúc výhražný škrekot.
Asi som sa priblížil k ich hniezdu v nevhodné obdobie. Na pár sekúnd som zamrzol, a keď mi bolo jasné, že to skončí pri škrekote, tak som pretlačil bicykel, nasadol a opäť stál až keď som v diaľke uvidel malé divé prasiatka. Tie sú tu invázny druh, lebo ich kedysi niekto priviezol, aby mal čo poľovať. Prasiatkam som spieval 20 minút rôzne hity od Elánu, Mekyho Žbirku a iných klasikov, kým ich môj prejav omrzel a odišli ryť niekam ďalej.
No nič, s prasiatkami to pôjde pomalšie, ale nemám sa kam ponáhľať. Stačí mi dojsť do Babindy až na obed. :)
Postupne som ukrajoval z ostávajúcich kilometrov, obdivoval les, prechádzal mostami ponad nádherné skalnaté horské toky.
Spomenul som mosty? Mosty si nevážime kým ich nemáme.
Posledných 10 km
Prvých 10 kilometrov ubehlo ako nič, z džungľového dobrodružstva ostávalo ďalších 10. Bolo symbolických 10 ráno, keď sa predomnou zjavil prvý brod. Mal som pocit, že ktosi jemne otočil ovládač dobrodružstva nahor, ale brod to bol skvelý, s dláždeným dnom, takže som ho do pohody prebicykloval.
To som ešte netušil, že som prebicykloval do kráľovstva skalnatých brodov. Terén sa razom zhoršil, to som prípisoval očakávanému kopcu. Mal niečo cez tri kilometre a viedol zo 140 m n.m. do 340 m n.m.
Také si u nás doma ani nevšimneme, pomyslel som si pri pohľade na jeho výškový profil pri plánovaní.
Tento kopec ma naučil, že sa pri plánovaní v úplne neznámom prostredí nemôžem spoliehať na to, čo viem a aj zdanlivo nenápadný hrboľček na mape môže predstavovať extrémnu výzvu, najmä keď je zarastený dažďovým pralesom a nesiem doň 40 kilogramový bicykel.
Brody som prechádzal s humorom a energiou, užíval som si, že sa deje niečo neočakávané, ale tlačiť bicykel zo strmého vodného toku na strmý breh, potom ho tlačiť ďalej do kopca cez popadané stromy, zasekávajúc sa o liany je celkom únavné. A nebol by to dažďový prales, keby vás na výprave ním neprevádzal dážď.
Keďže mi dochádzala voda a o vode z trópov som nič nevedel, pre istotu som ju pred naplnenim do fliaš prevaril. Kto z nás by si rád nepochutnal na dobrej horúcej vode v teple, ale hlavne že je bez parazitov.
Hlavne bez parazitov
Okolo 13 som zrazu pred sebou uvidel človeka, dvoch, traja boli. Traja Austrálčania s batohmi a v klobúkoch sa na mňa s bicyklom v rukách dívali napoly s uznaním a napoly ako na českého turistu v sandáloch v Tatrách. Spýtal som sa ich, či môžem piť vodu priamo z vodných tokov, na čo povedali, že môžem. A ešte dodali, že cesta ďalej sa najprv zhorší, skôr ako sa zlepší a že či viem o pijaviciach.
Prvú časť tej vety som odignoroval a spýtal sa na pijavice. Povedali, že ich budem mať, ale že sú neškodné, aby som ich pred spaním odstránil a nebál sa nezastavujúceho sa krvácania, ktoré je normálne a je spôsobené látkami, ktoré pijavice vylučujú do rany. A k tomu dodal, že mám jednu na ponožke. V tom momente som ešte nebol s pijavicami stotožnený, tak som ju reflexívne odfrnkol z ponožky, čo všetkých troch pobavilo podobne, ako keď my vidíme cudzinca prvý raz piť domácu. Pri lúčení sa mi povedali, že budú kempovať pri tom prvom brode, keby som si svoju výpravu rozmyslel a pobrali sme sa …všetci spolu dole kopcom odkiaľ som prišiel. Na ich prekvapené pohľady som odpovedal, že dole mám tašky zo zadného nosiča.
Na to mi povedali, že takto mi cesta bude trvať do zajtra, čomu som síce nechcel veriť, ale vedel som, že mám dosť jedla, keby to tak bolo. Myslel som najmä na to, aby som sa ozval Eddiemu a Vicky, nechcel som mať po sebe vyhlásené pátranie. Bolo poobede druhého dňa a v pomyselnom cieli toho prvého som mal byť na ten tretí, to len tak nevzdám.
Nasledujúce hodiny som teda tlačil/niesol/prekladal bicykel cez skaly, popadané stromy a terénne prekážky, odstraňoval zo seba liany, ktoré sú akoby posiaté malými háčikmi a zasekávajú sa tak o kožu, ako aj o odev a tašky na bicykli.
Mnohé kopce som šľapal dvakrát, najprv ja a bicykel a potom ja dole a opät hore ja a dve tašky zo zadného nosiča.
Bola to mravenčia práca, za hodinu som prešiel 200 až 400 metrov. Nemyslel som na to, koľkokrát budem musieť tašky z bicykla zvesiť a znova pripevniť, koľko brodov a stromov ostáva. Bol som v tempe a sústredil som sa na úsek, ktorý som práve zdolával. Vedel som, že jediná cesta von vedie cez bolesť a neustále opakovanie tejto rutiny. Po dlhej dobe som sa cítil byť živý, môj mozog prepol do módu prežitia a všetky moje zmysly boli ostrejšie.
Hovoril som si, že táto obchádzka najnebezpečnejšej cesty Austrálie má svoje mínusy. Mala však aj svoje plusy, zadný nosič upevnený páskami stále držal. To sa už okolo sedemnástej večer nedalo povedať o slnečnom svite a mojej energii. Deň tu trvá len okolo dvanásť hodín, západ Slnka bol okolo osemnástej.
Nájsť kus nezarastenej rovnej plochy v džungli je takmer nemožné, jedinou výnimkou bol chodník bezprostredne pri vodnom toku. A keď som natrafil na ďalší brod, rozhodol som sa pri ňom stráviť noc.
Na vrchol malého 340 m vysokého kopčeka na mape mi ostávalo prejsť niečo vyše 100 m, ale do cieľa mi stále ostávalo 7 km neznámeho terénu džungle.
Postavil som si stan, vyzliekol premočené oblečenie, povyberal pijavice a umyl sa v rieke.
Po zotmení mi na dobrú noc hral prvotriedny orchester živých organizmov pralesa a o vizuálnu časť sa starali svetlušky. Mal som za sebou náročný a zároveň skvelý deň. Zaspával som s pocitom úplného vyčerpania, no plný zážitkov.
