Invázia migrantov tohto leta nebola jednosmerná. Cesty zahatali utečenci ale i Európania, ktorí sa snažili uniknúť do teplejších krajín. V Turecku sa nielen na hraniciach ale i na plážach objavili nové skupiny, ktoré ešte doobeda vyzerali ako majitelia mliekarní a poobede ako raky.
Najlepšie hotely zabrali Nemci, Rakúšania a zvyšok Európy.
K Arabom sa dákym nedopatrením dostala technika švédskych stolov a odvtedy nebolo nič ako predtým.
Arabi ani netušili, čo tým rozpútajú a pretože každá akcia má svoju reakciu, odpoveď Európy na seba nenechala dlho čakať. Zorganizovala nové križiacke výpravy s cieľom zabrať zásoby jedla.
Táto invázia brala hotelové jedálne útokom. Tentoraz však miesto primitívnych liečebných techník a nekvalitného železa ako v minulosti priniesli len prázdne bruchá a návod ako sa kvalitne vyžrať.
Tieto päťhviezdičkové hotely lákajú križiakov EU širokou paletou "all inclusive" služieb s nonstop bufetmi, ktoré podobne ako hlad, nikdy nespia. Túto kultúru jedenia si po jej zhliadnutí v praxi nedovolím nazývať inak, než žraním.
Sám som nebol výnimkou. Tréning pred letom zmizol ako mávnutím čarovného prútiku, až ostala len jedna kocka, takzvaný bruceps.
Prečo?
Nuž nadobudol som pocit, že si človek nedokáže pomôcť. Keď je to “zdarma” správa sa ako zviera. Lakťami roztína rady pred sebou, aby sa dostal k jedlu a kŕmi sa dovtedy, kým mu nie je zle v obave, že neskôr už nebude.
V týchto hoteloch sa denne premelie toľko potravy a exotických pokrmov, že som začínal slintať, už keď som stál za červenou páskou zatvorenej jedálne. O chvíľu sa pred vchodom zhromaždil celkom slušný počet hladných krkov. Po spustení pásky som sa ocitol v rozvášnenom dave, ktorý sa rozbehol rabovať výklady s jedlom.
Fakt, že im ešte v žalúdku ležal mix z pred dvoch hodín, ich vôbec nezaujímal a oduté tváre odzrkadľovali výraz skutočných, hladom trýznených duší.
Taktiež som tam prvých zopár ráz vbehol a graciózne schmatol jeden z bielych tanierov a dúfal, že si elegantne naservírujem.
Začal som troškou špenátu, mrkvy na okraj taniera. Snažil som sa, aby som si jedlo nakladal aj príťažlivo pre oko. Zároveň som však chcel ochutnať z každého troška.
A tak sa mi pomaly tanier menil v zmes farieb ako na impresionistickom obraze, kôpka vedľa kôpky, fazuľa, cícer, kuskus, fašírka, cukina cestovina, pide atď.
Tanier som mal plný a vtedy som dorazil k hlavným chodom. Srdce mi pokleslo.
Boli tam mraky jedla, pri ktorých prebiehala bitka piatich armád o naberačky.
Po tom zistení som sa medzi dobýjaním tureckej bašty zastavil a zamyslel.
Zjem to vôbec?
S úsmevom som mávol rukou “Jasné.”
Keď som otvoril prvé strieborné servírovanie, našiel som poklad v podobe grilovaného lososa, ktorý bez mihnutia oka putoval na môj tanier. V druhej striebornej truhlici som našiel moriaka na šťave.
Hádajte, čo som spravil? Keď som si šiel sadnúť ku stolu, triaslo sa mi zápästie, v ktorom som držal aspoň dvoj-kilový tanier.
Hanbím sa to priznať, ale takmer som sa zastavil a nalial si polievku, navyše sa na mňa vyzývavo usmievalo ovocie a sladké koláče. Nevydržal som a jeden som si hodil do úst.
Veď a? Nikdy ste nepočuli o predjedle?
Moje elegantné servírovanie sa zvrhlo v močiar, ktorý krásu dávno pohltil.
Začal som jesť. Bral som to z vrchu, kde bolo hlavné jedlo, kým na strednom poschodí boli prílohy, pod nimi na prízemí zase šaláty. Niet nad šikovnosť postaviť si vežu z jedla.
V polovici príloh, ktoré sa mi síce zmiešali do kyslo-slano-sladkých ťažko identifikovateľných hmôt, som fučal.
Žalúdok odmietal, no oči stále jedli a vtedy mi napadla známa veta: „Takto mrháš jedlom a deti v Afrike nemajú čo jesť.”
A tak som sa z posledných síl dopchal, zatiaľ čo mi na srdci ležalo blaho Afričanov.
Odporúčam najprv obkrúžiť celú tú ponuku, než sa pustíte do nakladania na tanier. A to aj napriek tomu, že vaše oči budú hladne blúdiť po kontúrach vystavených jedál a takmer fyzicky budete cítiť, ako vám tie dobroty podávajú ruku. Aj keby ste si naložili iba kúsok z každej, nezmestí sa to na tanier. Skúšal som to, nejde to.
Obsluha celý ten Európsky rituál jedenia znechutene pozorovala.
Popravde som sa im vôbec nečudoval. Sám som krútil hlavou, keď som videl, čo všetko sú si ľudia schopní naložiť na tanier.
Videl som špagety posypané hranolkami, zatiaľ čo na kraji taniera si hoveli tzatziky a na opačnom póle hovädzí stronganoff, ktorého omáčka pomaly podmáčala celú tú dobrotu. Boli tam fašírky podložené cukinami, preliate syrovou omáčkou s rybou na vrchu pyramídy a jemným popraškom červených fazúľ, ako z chrliacej sopky. Videl som kopce ryže s kečupom a kozím syrom. Neviem, či ma pamäť neklame, ale zdá sa mi, že na tom celom si hovel červený melón. Mal som pocit, že aj tie vyrezávané dekoratívne melóny vypúlili oči nad hrdinstvom odvážlivca. Jedna žena si na stôl položila spolu s pivom a kávou i kyslé mlieko. Neviem, či ju aj po tomto dokážem ešte nazvať príslušníčkou nežného pohlavia.
Hanblivo sa krčiaci kútik s nápisom "Diet" každý ostentatívne prehliadal. Veď kto by si dal kuracie na pare, keď je k dispozícií teľací kebab?
Biele prestierania boli na konci hostiny ušpinené ako v reklame na prací prášok.
Po takejto spúšti sa ani nemôžeme diviť, že žiadajú pomstu a utekajú do Nemecka. Na druhú stranu, prečo odchádzať k nám, keď my prídeme za nimi? Veď na uspokojenie jedného z nich treba toľko personálu, že jeden hotel plný Nemcov by dal prácu celému mestu imigrantov.
Takže prosím, buďte tam k Arabom dobrí, pretože sa neoplatí štvať ľudí, ktorí vám pripravujú jedlo.
