Neznámy svet, bolo vcelku trefné pomenovanie pohľadu, ktorý sa mi naskytol pri vstupe do miestnosti.
Podlahu prekrývala vrstva spareného potu, ktorá v zatvorenej, vydýchanej miestnosti vytvárala hmlu do výšky kolien, ako v horore od Stephena Kinga. Doteraz si nie som celkom istý, z akého presne materiálu bola dlážka, no podľa tlmených nárazov padajúcich činiek išlo zrejme o koberec.
Nachádzal som sa v železnej džungli zapáchajúcej kovom a potom. Netušil som, prečo boli okná zatvorené. Najprv som si myslel, že kvôli karanténe, aby tá hrôza neopustila priestory a nekontaminovala ovzdušie. Nespravil som ani dva kroky a už sa mi orosila tvár a nové (už mokré) tielko sa mi s príjemným mľaskotom prilepilo na chrbát.
Ako som sa neskôr dozvedel, zatvorené okná boli procedúrou chudnutia, cvičiaci tak strácali prebytočnú vodu a teda váhu.
Fakt, že si v tom teple po každej sérii cvikov hlasito usrkávali zo svojich cyklistických fľašiek, ma nútil zamyslieť sa nad tým, či táto odvodňovacia kúra padá na úrodnú pôdu. Napokon som došiel k záveru, že okná sú zatvorené len preto, aby každému nasmradlo oblečenie a v konečnom dôsledku aj vak a pol bytu.
V miestnosti sa ozýval rev, ručanie a trieskanie železa o podlahu, keď tí najväčší harcovníci s opovrhnutím vrhali závažia na konci série na zem. V konečnom dôsledku mi toľká para a pravidelné búšenie kovu pripomínalo industriálnu revolúciu alebo strojovňu parníka, či dielňu mechanika. S tým rozdielom, že tam na stenách neviseli plagáty bývalého guvernéra Kalifornie ponatieraného samoopaľovacím krémom a necvičili tam stodvadsaťkilové bytosti, ktoré dúfali, že veľké svaly by mohli výdatne zavážiť pri pohovore na guvernéra nejakého štátu.
Všimol som si, ako si jedno z väčších zvierat v posilňovni brúsi pazúre na už sivej (predtým bielej) obchytanej stene, zanechávajúc na nej vkusný impresionistický obraz zo svojich prstov a dlaní.
„Rituál?“ napadlo mi, spomínajúc si na jedno vysielanie "Discovery Channel", kde som videl, ako si medvede značkujú teritórium. Čím vyššia značka, tým väčšie teritórium si vydobyli.
Medzi funením a výkrikmi som začul Rockyho „Eye of the tiger“. Táto pesnička musela byť v starom rádiu zaseknutá, pretože ju hrali stále dokola, kým som neopustil priestory a ostala mi v hlave ešte niekoľko dní potom. Tak som si pesničku nadobro vymazal z môjho CD prehrávača.
Ľavej časti miestnosti dominovalo veľké zrkadlo a všetci svalový manekýni sa v nej ostro sledovali. Zdalo sa, že čím tesnejší švih činky smerom k zrkadlu, tým väčší frajer.
Chudého chlapca každý ignoroval a cvičil si svoje. Tak som odkráčal do rohu miestnosti a rozhliadol sa po stroji, či činke, ktorá by bola voľná. Niektoré zariadenia sa podobali na stredoveké nástroje z mučiarne (zas ten Discovery Channel...).
V zamyslení som sa lakťom oprel o tyč, ktorá sa objavila ako na zavolanie po mojej pravici. Tá pod váhou klesla. Ozval sa buchot a nadávanie. Vtedy som si uvedomil, že som sa oprel o závažie chlapíka, ktorý cvičil s veľkou činkou bench press. Toho za buchotu zhadzovaného závažia pootáčalo vľavo i vpravo, ako sme mohli vidieť u nášho skúseného kajakára Martikána.
Za olympijsky výkon mi nepoďakoval.
Než som mu stačil vysvetliť, že som to nespravil naschvál, veď prečo by som dobrovoľne dráždil medveďa, pristúpil k nám ešte väčší chlapík. Vianočky, ktoré mal miesto rúk, mu žilami len hrali a podľa bojazlivého pohľadu veslára očividne išlo o alfa samca posilňovne. A tak menší, no stále o sto kíl odo mňa ťažší muž ustúpil. Novo prichádzajúci chlapík mal okolo pása pripnutý široký opasok.„Azda nejaký wrestlerský šampión?“ Určite na to vyzeral.
Môj nový bodyguard sa ma opýtal, či sa chcem striedať na veľkej lavičke. Vedel som, že sa priatelením so samotným Herkulom mnohému priučím,a tak som nadšene prikývol.
Išiel ako prvý a na upotenú červenú lavičku prehodil vlhký vecheť, prezývaný aj uterák, len to tak mľasklo. Trochu ho poposúval tak, aby sa pot rovnomerne rozotrel na celú plochu. Tento zvyk mal možno kedysi dávno základ v hygiene, no časom sa niekam musela vytratiť jeho pravá podstata, pretože do toho istého uteráka si týpek po sérii utrel tvár.
Predtým, než si ľahol, si naložil niekoľko kotúčov, hrubších než kolesá Formuly a začal cvičiť. Vždy predtým, než vystrel ruky, tak dunivo zaručal, že by sa za to nehanbilo ani ozvučenie kina. Akoby každým zrevaním povedal „Pozrite koľko dvíham.“
Potom som išiel na rad ja...
