Ale poďme pekne od začiatku. Keď som spoznal moju vyvolenú, bolo všetko krásne, v mojich očiach bola, a stále je, dokonalým, milým stvorením, dalo by sa jej dať veľa prívlastkov. Môj obdiv a láska k nej postupne rástla, až to vyvrcholilo pred Vianocami. Nemohol som spávať, po rozume mi nebehalo nič iné, iba ONA. Celé vianočné prázdniny som rozmýšlal, ako jej to povedať. Po prázdninách som sa odvážil jej to povedať, a od tohto momentu sa môj život obrátil naruby. Ked som na začiatku spomínal , že láska zmenila môj život v tom negatívnom zmysle slova, asi si vie každý domyslieť, ako znela odpoveď na moje vyznanie lásky.
Hoci už sú to 2 roky, ten moment mám stále pred očami. Hoci odvtedy uplynul už pomerne dlhý čas, ja som sa s tým stále nevyrovnal a stále sa trápim. Táto udalosť zmenila aj moju povahu, čo si všimlo aj moje okolie. Ale čo je najhoršie, uvedomujem si to aj ja, ale nemôžem s tým nič robiť. Vlastne môžem, ale nedokážem...
Moje myšlienky vedú k nej každý deň, lenže, bohužiaľ, môžem s ňou byť iba prostredníctvom myšlienok, inak to nejde. Mnohí povedia, že to prebolí, lenže v mojom prípade to trvá už nejako dlho.
Už sa nedokážem pozrieť na iné dievča tak ako na ňu, nedokážem k inému dievčaťu cítiť to čo k nej. Neviem, či sa to niekedy zmení. Mojím prianím je, aby sa celý môj život zmenil k lepšiemu, pretože už nechcem viac zažívať tie pocity smútku a bezmocnosti, to striedanie radosti, že môžem s ňou ísť na kávu a len tak sa porozprávať a trápenia, že nemôžem byť s ňou a milovať ju tak, ako by som chcel. Chcel by som, aby bolo všetko inak. A dúfam, že moje prianie neostane navždy iba prianím...
