Konkurzom NCHZ motivovaná úvaha finančne pomôcť správcovi prevádzkovať podnik má svoje racio. Dodávateľ, ktorý si môže, zväčša s minimálnym efektom, vymáhať svoju pohľadávku v konkurze, má spravidla minimálnu vôľu pokračovať v obchodnom vzťahu so zbankrotovanou firmou. Ak, tak zvyčajne na predplatbu. Dobu od nákupu surovín, cez ich spracovanie vo výrobe, zobchodovanie a následné inkaso treba prefinancovať. Presne tak, ako hovorí minister, pre firmu je to nápor na cash-flow.
Štandardne bežiacej firme poskytne banka faktoring, čiže dodávateľovi zaplatí hneď a na inkaso od odberateľa si počká. Firme v konkurze samozrejme nikto nepožičia. Ak chce minister vyriešiť tento problém, stačí, ak na vládu predloží materiál, kde napríklad Slovenská záručná a rozvojová banka bude za istých pravidiel poskytovať faktoring firmám v konkurze.
Ide to aj bez nového zákona
Veritelia podľa platnej legislatívy umožnia správcovi prevádzkovať podnik len ak sa tým neprehĺbi ich strata, takže aj bez účasti štátu je tento proces efektívny. Ak na rozdiel od sociálne orientovanej vlády majú dojem, že podnik treba zastaviť, štát má možnosť, tak ako ktokoľvek iný, podnik si prenajať.
Štátu ani existujúca legislatíva nebráni v tom, aby sa, tak ako ostatní investori, uchádzal o kúpu majetku úpadcu. Stačí sledovať Obchodný vestník, a v prípade krachu firmy sa rozhodnúť, či je pre štát natoľko zaujímavá, čiže strategická, aby sa uchádzal o jej kúpu. Tak, ako ostatní potenciálni záujemcovia.
Štát je pred nimi dokonca zvýhodnený. Aspoň z pohľadu získavania informácií. Na Slovensku zrejme niet konkurzu, kde by štát prostredníctvom daniarov alebo Sociálnej poisťovne nemal zastúpenie medzi veriteľmi. Stačí dobre zorganizovať informačné toky v rámci štátnej správy.
Nechajme bokom diskusie o tom, či je lepšie súkromné, alebo štátne vlastníctvo. Štát jednoducho má právo investovať, a zákony mu v tom nijako nebránia. Hlúposť ministrom navrhovaného zákona spočíva v paragrafe 4.
Zákon veci zhoršuje
V prvom rade nezaručuje dodávateľom nič. Tí totiž dlhé mesiace netušia, či Slovenská republika ponuku na predaj spoločnosti prijme, alebo nie, a či teda budú ich pohľadávky garantované, alebo nie. Zákon už aj tak dlhé obdobie do predaja majetku naťahuje o ďalších 120 dní, kým trvá jeho prednostné právo.
Ešte väčšou hlúposťou je ponúknuť predaj spoločnosti za „cenu vypočítanú z hodnoty všeobecnej podstaty, ktorú určí znalec." Zmätočné detaily typu všeobecná podstata, ktorú obchodná spoločnosť, pokiaľ nie je v konkurze, nemá, či kolidovanie s konkurzným zákonom, kde veritelia strácajú možnosť rozhodovať, ako sa podnik bude predávať, zrejme doladia právnici v parlamente. Sústreďme sa na myšlienku predaja za znaleckú cenu.
Ak naozaj bývalá vládna koalícia privatizovala strategické podniky tak pod cenu, ako to tvrdí súčasná vláda, potom sa s majiteľmi nepochybne dohodnú na tom, že opozícia nenapadne na Ústavnom súde napríklad retroaktivitu, či nedotknuteľnosť vlastníctva. A môžu začať otvárať šampanské. Mať kupca, ktorý je ochotný kúpiť majetok za znaleckú cenu, to je unikátna biznis príležitosť, ktorá sa už tak ľahko nezopakuje. Znalecká cena je totiž v absolútnej väčšine vyššia, ako trhová. Nehovoriac o tom, ako sa dá natiahnuť cez oceniteľné práva, budúce výnosy, goodwill a podobne. Ministrov zákon tak dáva nevídaný priestor na plytvanie štátnymi peniazmi.
Tento horúcou ihlou šitý zákon nerieši nič. Ak sa vlastník strategického podniku rozhodne ho predať, tak nepredá spoločnosť, ale štatutárny orgán predá jej majetok. Správcom v konkurze zavádza povinnosť ponúknuť majetok štátu, ale štát sa oň môže zaujímať aj teraz, a to nie len za znaleckú, ale aj za podstatne nižšiu cenu. Je to zjavne účelovka pre NCHZ.
Ak správcovi NCHZ dodávatelia odmietnu dodávať, zákon zase nerieši nič. Aspoň z pohľadu firmy. Všetkým veriteľom, vrátane Európskej komisie sa daňoví poplatníci zbytočne poskladajú na zaplatenie pohľadávok v plnej výške. Štát sám sebe zaplatí za akcie Solivarov, ktoré nemá. V korunách to bola miliarda. Správca je zo zákona v podstate povinný akceptovať aj podstatne vyššie ceny od dodávateľov, veď predsa musí zabezpečiť prevádzku. Ostatní veritelia, ako banky, by voči tomu namietali, ale teraz nebudú musieť, veď svoje pohľadávky dostanú späť v plnej výške.
Minister ešte nedávno správne postrehol, že tento konkurz je účelový. Zrazu prehodil výhybku, a robí všetko preto, aby situáciu ešte zhoršil. Štát totiž jeho aktivita výjde drahšie, ako keby sa do vecí vôbec neplietol. O čo mu vlastne ide? A čo na to právnik Fico?
