Síce to je všetko bez diplomu a rokov náročného štúdia. Vlastne sa učím za pochodu. Bez odbornej literatúry, bez konzultácií a skúškové obdobie je bez vopred ohlásených termínov. Prakticky trvá stále.Možno z toho robím veľkú vedu. Ale nie je to nič, čo by som brala ako samozrejmosť. Narodila som sa ešte pred revolúciou. Vyrastala som v klasickom paneláku na ešte klasickejšom slovenskom sídlisku. Rodičia pracovali v najznámejšej slovenskej fabrike na chladničky. Áno, som z Calexity. Asi 10 rokov sme žili pokojný normálny život v tomto mestečku. Rodičia chodili do práce, ja na základku s deckami zo sídliska. Poobede som s nimi vybehla von na preliezky. Bolo to fajn, bolo to normálne. Bez veľkých zmien a výkyvov. A mne sa to páčilo.No zrazu prišlo obdobie veľkých zmien, ktoré sa ešte stále akosi neskončilo.Osemročný gympel, sťahovanie k starým rodičom, onedlho ďalšie do nového domu, zatvorenie chladničkárne. A potom sestra.Mala som takmer 17, keď sa nám to vyliahlo. Som dieťaťom socializmu, ona nového milénia. Aj keď máme tých istých rodičov, obidve sme jedináčikovia. 17 rokov som trávila v spoločnosti ľudí aspoň o generáciu staršími. So vzdialenejším detským príbuzenstvom som nikdy neudržiavala prehnane priateľské vzťahy. Moja šialená škorpiónska povaha nepriala ani uzatváraniu veľkých kamarátstiev s rovesníkmi. Ale napriek tomu, že som pomerne dlhý čas bola jediné dieťa svojich rodičov a dokonca aj jediné vnúča starých rodičov z maminej strany, nejaké známky rozmaznávania na sebe nebadám. Jedináčovské maniere ma síce občas pochytia, ale krotím sa. Lebo už nie som stredobodom vesmíru mojej rodiny.Prišla sestra.Meno: Paula.Charakteristiky mena: ohnivá žena. Znamenie: rak.Vek: 2 roky a nejakých 357 dní.Nič horšie, ako dať malému citlivému ráčikovi meno s takýmto významom, sme urobiť nemohli. Striedanie nálad a úplne protichodné reakcie sú teraz na dennom poriadku. Dáva nám všetkým poriadne zabrať. Ale už si neviem predstaviť, že by sme ju nemali. Napriek všetkému, čo dokazuje, vždy príde chvíľa, kedy ma zaplaví pocit neopísateľnej vďačnosti, za to, že tu je s nami. Často, keď idem domov zo školy, či práce, ma víta už na ulici. Rozbehne sa ku mne a hodí sa mi do náručia. A za tým nasleduje otázka, čo som jej doniesla. :) Nejde spať bez toho, aby mi nedala pusinku na dobrú noc. Keď niekam ide s rodičmi, automaticky očakáva, že pôjdem s nimi. Vždy mi povie, keď sa vo Večerníčku zmení rozprávka. A chce, aby som ju pozerala spolu s ňou. Vtedy sa ku mne pritúli, mama jej prinesie mliečko a usmeje sa na svoje deti.Vieme sa spolu nahlas smiať, vieme byť na seba protivné, hádať sa a dokonca sa aj bijeme. Niekedy sa ten 17-ročný rozdiel medzi nami úplne stráca.Ale nie vždy mám chuť byť sestrou tak malému človiečikovi. Keď večer prichádzam unavená domov, privítala by som skôr niekoho, s kým by som sa mohla normálne porozprávať, a nie nalievanie sa imaginárnym čajom spoločne s bábikami.Niekedy je to ťažké. Sú však chvíle, kedy mám pocit, že Paula je tu za odmenu. Zostáva najúprimnejším členom našej rodiny a vo veľkom rozdáva lásku. Vo svojom veku je to už osobnosť. A pre mňa je fascinujúce pozorovať, ako rýchlo sa mení, ako dospieva, ako si vytvára vlastné názory, ako sa začína prejavovať jej talent na niektoré veci. Často si predstavujem, aké to bude o takých desať rokov. Možno budem mať vlastnú rodinu a ona už bude teta. Možno jej život trochu uľahčím, keď jej ukážem veci, ktoré mne nemal kto ukázať. Možno jej pomôžem rýchlejšie sa zorientovať v živote. A možno sa (veková) priepasť začne medzi nami narastať. Ktovie, čo nám život prinesie.Manuál, ako byť dobrou sestrou, mi bocian pri Paulinom narodení nedoniesol. Môžem len hádať, aký efekt bude mať moja prítomnosť na jej život. Nehrám sa na jej druhú mamu. Snažím sa vrátiť do obdobia, kedy som sa na svet pozerala očami trojročného dieťaťa. Snažím sa chápať a vysvetľovať.Som sestra. V akademickom svete to nehrá žiadnu rolu. No som na to hrdá. Do života mi to dáva nenahraditeľné skúsenosti, zážitky. A najmä veľa, veľa lásky.P.S.: Drobec, všetko najlepšie. Keď sfúkneš tie tri sviečky na torte, pomaly sa z teba stane škôlkárka. Pôjdeš do prvého veľkého kolektívu a po zbytok života ťa vždy bude nejaký obklopovať. No my sa vždy budeme snažiť stáť pri tebe čo najbližšie. Sama viem, že príde obdobie, kedy si to nebudeš želať a budeš sa hrať na veľkú nezávisláčku, ktorá k životu nikoho nepotrebuje. Ale vedz, že si sa narodila do rodiny, ktorá ťa nikdy nezradí.O dva mesiace odídem do veľkého sveta a doma budem ešte menej ako som teraz. Tak, prosím, šetri našich. Sú to predsa len staršie osoby a ja sama som im narobila už dosť vrások. Ich názory asi budú čoraz konzervatívnejšie. Kedykoľvek však môžeš zobrať jeden z tých tvojich telefónov a spýtať sa: „Ahoj, Soni. Čo robíš?“
