Som menej ako žehlička na vlasy

Rôzne odchody ma sprevádzajú od malinkého malinkata, ale akosi ich stále blbo znášam. Keď som išla na prázdniny k mamine (privátne pomenovanie osoby známej aj ako stará mama), revala som, že chcem byť s mamou. A keď prišiel deň odchodu z vidieka do mesta, revala som, že chcem zostať. Celé roky to vyzeralo podobne, keď si na niečo zvyknem, ťažko sa dokážem vysporiadať s myšlienkou, že sa to má skončiť.
Tento skutkový stav nevyriešila ani terapia šokom pri každom jednom sťahovaní. Nasťahovala som sa v živote viac ako je pekné. A zďaleka tomu nie je koniec. Asi logicky by to malo mať za následok to, že sa ľahko zorientujem v novom prostredí a nevadia mi zmeny. Trt, za následok to má akurát to, že si neviem nájsť miesto pod slnkom.
A ešte to, že sa tak nejako bránim zvyknúť si na niekoho. Lebo životná skúsenosť hovorí o tom, že ten niekto odíde. No, a tak mi vo štvrtok odišla aj kolegyňa. Teda štvrtok bol v našej firme dosť revolučný deň, ale Ela bude najviac chýbať. Pozitívne na celej situácii je akurát to, že ideme ďalej. Naše vývojové (familiárne zvané aj embryonálne) oddeleni stojí pred výzvou ustáť túto stratu. A Elu čaká nový začiatok, noví ľudia, nové všetko. A tak je fajn, že aj keď niekde vnútri zostáva prázdne miesto, objatím sa nič nekončí a je komu povedať veľa šťastia.

Horšie je, keď sa nie je čím utešiť. Keď niekto biedne sklame. Nezodpovednosť a neserióznosť ma dostávajú do vývrtky. Totiž, aby toho sťahovania nebolo v mojom živote málo, pociťujem túžbu zbaliť švestky znova a ísť o privát dál. Vyzeralo to celkom nádejne, úžasná ponuka priam nebeského charakteru. Už sa stačilo len stretnúť a ísť sa na byt pozrieť. A toto sa nám akosi nepodarilo. Mohli sme vyvolávať a dohadovať si orientačné termíny. Na stredu som už bola znova nachystaná ako na hotové, že idem pozrieť nový bytík. Keby mi samozrejme pán majiteľ nezabudol potvrdiť stretnutie. Brala by som, ak by zavolal aj pár hodín po funuse a tragickým tónom by sa ospravedlnil. Nestalo sa. Doteraz.
My sme snívali, on sľuboval. A pritom obidvom stranám išlo len o to, aby sme bývali. Nebyť niekoho neserióznosti, možno by sa nám to aj podarilo zrealizovať.

Nepoznám toho týpka, možno skutočne mal dôvody jednoducho sa na nás vykašľať, tak sa mi to úspešne podarilo predýchať. Sú však ľudia, ktorých poznám. A ktorým som v nejakej slabej chvíľke začala veriť. A keď príde sklamanie od nich, sakra to bolí.
V Nitre bude ples, na ktorý chcem ísť, len akosi nemám s kým. Tak som podrobnosti icqovala skvelému kamarátovi, ktorý v týchto momentoch rozbieha v Nitre kariéru na celkom vysokom poste. Myslela som, že sa zabavíme a navyše ho predstavím nitrianskej smotánke. Nápad sa stretol so všeobecným nadšením. Tak som si včera ešte overila situáciu. A odpoveďou mi bolo, že ples sa nekoná, lebo mladý muž si kúpil žehličku na vlasy. Argumentov proti plesu bolo samozrejme viac, ale tento bol prvý a dosť ma dojal.
Tak na ples pôjdem sama. A zabavím sa. Alebo ešte prichádza do úvahy alternatíva, že večer strávim v spoločnosti vína a celé sa to skončí rozmazaným makeupom a mojím teatrálnym odchodom. Byť pre niekoho menej ako žehlička na vlasy sa až tak ľahko nepredýcha.