Keby som bola Bohom, rozprávala by som sa s ľuďmi

Boha som sa vždy bála. Ako decko som chodila do kostola. Chodili všetci a cestou sme sa ešte zastavili na hojdačkách, tak som nevidela dôvod, prečo by som ja mala byť výnimka.Ale mala som vždy taký zlý pocit. Občas som spravila niečo, čo nebolo práve v súlade s kostolným poriadkom a cítila som sa previnilo. Po rokoch, keď si na to spomeniem, vybaví sa mi len ten pocit viny v zmysle "všetci sa tu snažíme o dobro, len ja som drzá a nemám úsmev na tvári 24 hodín denne".Teraz už viem, že k ľudskej prapodstate patrí aj kúsok toho zlého. Je to prirodzené. Kostol pre mňa prirodzený nebol a tak tam nechodím. A ani Boha neriešim. Buď je alebo nie je, vybavíme si to medzi sebou, keď príde čas.Už sa ho nebojím. Som si vedomá vlastnej ľudskej jedinečnosti a drzo ho pokladám za rovnocenného partnera na rozhovor, aj keď len virtuálneho. Bože, tak sa so mnou rozprávaj. Ja keby som bola tebou, hovorila by som s ľuďmi. Nie prostredníctvom Benedikta ani jemu menších figúrok. Mal by si byť dospelý, svojprávny a mať vlastný názor. Ak si to tu vymyslel, musíš byť aj nekonečne múdry. Ja sa k tebe nechcem modliť, so sklonenou hlavou ti rozprávať o svojich problémoch a žiadať ťa o pomoc. Chcem dialóg, odpovede na otázky.Voľakedy som mala Malého Budhu. Chalanisko z mäsa a kostí, no pripadal mi neskutočne múdry. Vždy mi vedel pomôcť. Vlastne ani tak nešlo o pomoc, len mi odpovedal na otázky, ponúkol pohľad z inej strany, vniesol trochu svetla. Na nič sa nehral, len mi celkom prirodzene za otáznikom na konci vety ponúkol odpoveď.A istý čas, napríklad, sa mi zdal takým objasňovačom Matkin. Malý Budha sa zajtra sťahuje do spoločného bytu s priateľkou a mojimi akútnymi duševnými katastrofami ho už nezaťažujem. A ako momentálne zisťujem, ani ten Matkin už nie je to, čo býval.A tak sa obzerám po tých mojich najbližších. Všetci majú svoje problémy, na filozofické debaty o živote akosi nenachádzam vhodného kandidáta. Neberte to nikto osobne, len mi chýba niekto ohromne skúsený, z koho duchaplnosti by som sa aj posrala.Občas sa mi, najmä vďaka práci, takú bytosť podarí stretnúť. A vtedy si to ozaj vychutnávam, pýtam sa a žasnem.Teraz mám chuť obrátiť sa vyššie, otvoriť fľašu vína a debatovať s Bohom o tom, prečo na každé “prečo” neexistuje “lebo“.Veď čo Boh robí celé dni? Počúva náreky tých, čo ho žiadajú o pomoc? Pochybujem. Ak to tu riadi a má aspoň trochu zdravého rozumu, riadi to tak, aby nemal žiadne problémy. A tak má dostatok voľného času na to, aby sa priateľsky rozprával s ľuďmi. Teda aspoň ja by som to tak robila.