Práca v médiách

Dovoľte, aby som sa vám predstavila. Som redaktorka regionálneho internetového portálu. Súčasťou mojej práce sú aj stretnutia s našimi mediálnymi partnermi. Malo by ísť o krátke pracovné schôdzky, kde sa dohodneme, ako sa budeme vzájomne propagovať. My budeme zverejňovať informácie, oni nás budú uvádzať ako mediálnych partnerov. Spravíme malý biznis, jemný barter, podpíšeme zmluvu a ideme každý svojou cestou.Teda, takto nejako by to malo vyzerať. Len ja sa to za ten svet neviem naučiť.Dnes som mala na programe Slovenský červený kríž, resp. jeho nitriansky územný spolok. Keďže sa v okolí jeho sídla nenachádzajú žiadne obchody :), môj orientačný nezmysel sa v neznámom prostredí vyšantil, ale našla som aj správnu budovu, aj pani riaditeľku Begyákovú. Veľmi srdečná šarmantná dáma, radosť spolupracovať. A ešte väčšia sa s ňou rozprávať.Áno, mediálne spolupráce s organizáciami starajúcimi sa o kultúrne vyžitie sa Slovače sú fascinujúce. Človek má informácie z prvej ruky, vidí, kto za tým stojí, koľko práce a času si to žiada. Ale tá pozlátka tam zostáva, treba na to ísť komerčne, pritiahnuť ľudí, nech je už zámer celého projektu akokoľvek humánny.Pani riaditeľka sa mi priznala, že ľudia často pri zmienke o SČK reagujú otázkou, či to ešte vôbec funguje. Áno, funguje a stále majú veľa aktivít. Pri všetkých ide o nás, o ľudí. Robia toho dosť, len na tú propagáciu nejako nezostáva čas. A navyše, médiá radšej rozoberajú osobný život rôznych pseudoosobností ako činnosti neziskových organizácií.Ako zanietená darkyňa krvi cítim potrebu informovať, chcem svojou troškou prispieť k osvete aj v tejto oblasti. Priestor je, vôla tiež, už len aby ľudia prejavili záujem.Pani Bengyáková má môj obdiv, rovnako ako všetci ľudia, ktorí celý život vykonávajú všetky ušľachtilé povolania sveta. Ja len otváram ústa, resp. ťukám do klávesnice. Oni sa starajú o to, aby sme vôbec mohli existovať. Nebudem menovať, tých povolaní je veľa. A možno všetky, len k nim treba pristupovať z inej stánky, ako len z tej, že to či ono je iba povinnosť.Som rada, že robím to, čo robím. Že mám možnosť osobne stretávať ľudí, o ktorých existencii by som inak len sprostredkovane tušila. Keď sa s nikým takým stretnem, je zle. Slovami neviem vyjadriť svoj obdiv k nim, cítim sa ako malé dievčatko. A rozprávam. Veľa, pýtam sa, žasnem nad ich múdrosťou.Pred časom som na pár minút vybehla do Bonsai centra. Chcela som len dohodnúť podmienky súťaže, ktorú sme spoločne organizovali. Strávila som tam 2,5 hodiny v rozhovore s pani Ondrejčíkovou, majiteľkou. Venovala mi svoj drahocenný čas, rozprávala mi nielen zážitky z ciest, ktoré s manželom podnikajú, ale aj o živote, o začiatkoch. A počúvala ma. Wow. Nič viac na to povedať neviem. Vrátila som sa usmiata, tá žena prežiarila môj deň.Od pracovných záležitostí sme odbočili samozrejme aj dnes s pani Bengyákovou. Neviem robiť biznis, keď mám oproti sebe výnimočného človeka. Svoj obdiv k nim môžem vyjadriť len poctivou prácou, zviditeľňovaním ich samotných, či aktivít, ktorým sa venujú.Toto mi na práci v médiách dáva zmysel.