Absolútne

Vrstvy a maličké záchvevy, skameneliny všetkého, čo vo mne ostáva, paradoxná živná pôda života. A ostáva toho požehnane, vtedy keď sa nesnažím a neselektujem. Potom to súperí s módnymi prehliadkami sŕdc a inými nedostatkovými momentmi života.

Kráčam do kopca, medzi slovami sa snažím nájsť pravdu. Inú, ako tú, čo si uvedomujem. Lebo miestami očakávam vznešenosť a svieže teórie. A v praxi prirodzenosť, pudovosť, prežívanie.

Šelmy zleniveli.

Vnímanie a energie sa nedajú manipulovať. No je možné na ne zabudnúť alebo ich nepožadovať. A som unavená z toho, že sa musím degeneratívne posúvať. Sadnime si, opime sa, potykajme si, buďme múdri, hádajme sa, smejme sa. Nechcem, aby ma stále bolela hlava bez poriadnej príčiny.

Oheň, dym, protizákonné teplo. Také kulisové, čo si pýta do popredia veľké udalosti. A miesto toho hasíme a sami prechádzame do vedľajších úloh; podstatné je, že pevne ukotvených. Čím je to dno také príťažlivé?

Z toho čo vidím, nič ma nefascinuje. Zatvoriť oči a prstami vnímať drsnosť, zlomové momenty. Nehovoriť všeobecne, ale len toto a takto, fakticky lyricky, tak veľmi múdro a priestorovo. Nech nás nezaujíma nič celkové, nech tam nepatríme.

Vedú ma spomienkové vízie budúcnosti. Na dušu sa toho veľa zachytí, oblizne, svet je veľký a treba v ňom žiť. Nikde sa nepíše, že „stratene a s úsmevom“ nie je spôsob. Formovať a nechať na seba vplývať všetko, čo je vo mne. Nepopierať sa, mať svet poskladaný z iskrivých momentov.
Dýcham dušou.