Ako sa rozmnožujú kyklopi?

Nikdy som sa neobklopovala davmi kamarátov. Bolo mi až príliš dobre samej so sebou, tak prečo to narúšať prítomnosťou viacerých viac či menej spriaznených bytostí. Vždy tu však bol niekto výnimočný, koho som pustila o kúsok ďalej. V tom ktorom období môjho mladého života sa však počet týchto ľudí stále točil okolo čísla 1.Oproti v činžáku bývala o 3 týždne staršia Danka. Zaviedli sme si znakovú reč a každý deň o tretej sme v oknách svojich izieb mávali a vehementne naznačovali či ideme von alebo sa budeme hrať u nás.Potom prišla Dominika v prvej triede. Všetky sme boli drobné, chudé, len ona mala krásne bacuľaté líčka. A jedine s ňou bola ohromná sranda. Pred prázdninami som si nakreslila mapu, ako sa k nej na dedinu dostanem. Mojej ctenej návštevy sa ale Dominika nikdy nedočkala. A do 2.B už s nami tuším ani nechodila. No ten smiech si pamätám dodnes.Na základnej sa začali aj boje o označenie „najlepšia“ kamarátka. Z nejakého nejasného princípu sme potrebovali mať definované, kto je koho naj. Každý deň inak. A potom sme sa urážali a ohovárali. Ženy. :)Prestupom sa osemročný gympel sa zmenila aj stratégia kamošenia sa. Zosocializovali sme sa do skupinky. Boli sme štyri a všetci nás neznášali. Ako desaťročné kurence sme pokukovali po chalanoch z 3.C. Tí mali vtedy 17. Samozrejme, sme si ich spravodlivo rozdelili. Náhodne sme sa vyskytovali tam, kde oni a snívali o krásnej budúcnosti, ktorá nás s nimi skrátka musela čakať. Chalani zmaturovali, odišli a my sme si našli nové objekty túžob. Takže mužské pokolenie ako spojítko medzi nami začalo fungovať veľmi skoro. A skoro nás aj začalo rozdeľovať.Po tomto plytkom životnom období som sa opäť dostala k jednému exempláru spriaznenej duše. S Martinou sme v období vážnej puberty zistili, že svet nenávidíme takmer totožným štýlom. Vďačne sme sa vzájomne ťahali dole, čítali sme Kto chytá v žite a kričali „Spite sladko, debili!“. Obidve sme sa cítili nepochopené zvyškom sveta a tak sme to, že tá druhá vedela, čo prvá cíti, považovali za zázrak.A potom, keď sa začalo nejako v živote vyjasňovať, prišla 5ka. Osoba, s ktorou sme na seba škaredo zazerali na gympli takmer celých sedem rokov. Až prišiel plavecký, kedy sa vďaka pomoci istých známych atribútov, zvaných tiež aj destiláty, definitívne prelomili ľady.Pravdu povediac, nespája nás nič vznešené. Vodka, víno a smiech. Smiech je základnou zložkou všetkých mojich priateľstiev. Mám rada len tých ľudí, s ktorými sa smejem. Už im nedávam nálepky „naj“, skrátka si užívam prítomnosť ľudí, z ktorých ide energia. Je ich málo, no už to nie je len jeden človek. A som na nich závislá viac, ako by sa mohlo zdať.Ja viem, nie som priateľka snov. Z neznámych príčin mám v sebe zakorenenú akúsi jemnú ignoráciu druhých. Nechcem byť na obtiaž až tak veľmi, že to niekedy pôsobí, akoby som na druhých kašľala. No akýkoľvek kontakt s tými mojimi ma posúva ďalej. Zasmejeme sa, načerpáme energiu a opäť raz dáme životu zmysel.Dnes po dlhom čase zaklopala 5ka na icq. Z nevinného rozhovoru a jedného nepodareného smajla .) sa vykľula debata o intímnom živote jednookých tvorov. Detaily si nechám pre seba, je to prudko situačné a založené na našich výnimočne sa dopĺňajúcich slovných zásobách a pochodoch niekde v šedej kôre mozgovej. Toto u nás funguje takmer zázračne. Na tomto je založené naše priateľstvo. Na občasnej šialenej fascinujúcej komunikácii. Vždy mi vie úžasne zlepšiť náladu.No okrem toho zbožňujem 5kin pohľad na svet. Jej sarkastické hlášky a jedinečné slovné spojenia. A to, že si vie zachovať vlastnú tvár. Som jej nesmierne vďačná za to, že má so mnou trpezlivosť. A za to, že sa vie so mnou rozprávať o blbostiach. Často nám to dokonca ide lepšie ako rozhovory o všedných veciach. Vlastne u nás nefunguje podľa klasických vzorcov asi nič. No aj tak je 5ka výnimočný človek z kategórie priateľ.