Radšej by som písala o vydarenej krúžkovici, akútnej žurnalistickej spolupatričnosti pri tancovaní takmer na stoloch, spolužiakovom vyznaní citov či už pomaly tradičnom vymknutí spolubývajúcimi. Áno, stalo sa aj toto. Ale najviac mi utkveli v pamäti momenty, kedy len pár metrov od mojej prudko tolerantnej a liberálnej osoby začala dvíhať svoje pravice s patričným motivačným pokrikom skupina osôb mužského pohlavia s absentujúcim porastom hlavy.Nevedela som čo robiť. Ísť za nimi a naivne dúfať, že si to inteligentne vydiskutujeme? Alebo volať políciu a pokaziť zábavu celému osadenstvu? Čo robiť, keď dopredu viem, že nič nepomôže?Istú etapu svojho krátkeho života som prežila s punkáčmi. Nikdy som nemala tendenciu sa medzi členov tejto subkultúrnej skupiny začleniť, len tak nejako existovali popri mne. S jedným z nich som dokonca tvorila harmonický pár. A vždy, keď odchádzal na koncert do viac či menej vzdialeného mesta, som dúfala, že sa mi aj vráti. Náckovia boli bežnou súčasťou životov týchto mladých mužov ovešaných reťazami. Utekalo sa pred nimi, bilo sa, riešilo sa. Aj s ochrancami zákonov. A nevyriešilo sa nič. Napriek dôkazom, napriek lekárskym záznamom o zraneniach a ich ošetreniach.Hrôzu v priamom prenose pri napadnutí prívržencami pravicových extrémistov som zažila len raz v živote. Bolo to takmer pred rokom pri pripomenutí si 19. výročia môjho vyliahnutia sa. Celú noc po tom som nemohla spať. V posteli som sa triasla a plakala. Neskutočne som sa bála. Fyzickou silou nedisponujem, násilie je mi maximálne odporné, bojovať viem len slovnými argumentmi. To mi pri stretnutí s týmito plešatými zvieratkami nepomôže. Nepatrím k žiadnej minorite, nemali by mať dôvod dokazovať si na mojom tele svoju filozofiu. Ale menšiny milujem. Ich zástupcovia obohacujú môj život, tým, že sú iní, sú nesmierne inšpiratívni. A preto ma veľmi bolí, ak im niekto ubližuje a snaží sa bezdôvodne, len z akéhosi chorého princípu, potláčať ich práva a slobody.Ťažko sa mi o náckoch píše bez vulgarizmov. Ale ak by som aj porušila všetky blogerské kódexy sveta, zásady morálky a maminu výchovu a vyjadrovala by som sa o nich zásadne vulgárne, ešte nikdy by som nebola taká primitívna ako sú oni.
Ale sme sa zabavili...
Na stoloch letáčiky propagujúce nadchádzajúcu antifašistickú akciu, na parkete hajlujúce tupé hlavy nacistické. Aj takto to môže vyzerať v jednom starom slovenskom podniku pekárenského charakteru.