August

Včera som sa stratila v neznámom lese, vyliezla som na kopec pod zvláštnou skalou a zrazu som nikoho nevidela ani nepočula. Strmá cesta nadol bola pokrytá výrastkami mladých dubov a černíc s nezrelými plodmi, mohla som tam nájsť uviaznutého škriatka alebo jelenčeka a vyslobodiť ho. Spomeniem si na slová z mailu po chvíli som otvoril okno, ale motýľovi sa von vôbec nechcelo, akoby dával prednosť túžbe po slobode pred samotnou slobodou.

Okrem iného stále očakávam poznanie, akoby ho priamo predo mnou mali vybudovať všetky dni, ktoré sú už neaktuálne, napríklad tie, ktoré patrili k inému augustu a niekto mi počas nich hovoril, čo mám v očiach. Nič také sa však nedeje, ani o očiach už nikto nerozpráva, nie je dôvod, treba sa sústrediť na odrazy reality, ukladať ich významy vedľa seba, zachraňovať (sa) pred pádom. Neustále odpovedať malému dieťaťu na otázku prečo?

Piekla som tortu, mletá káva, orechy, šesť vajec v korpuse, ktorý mal byť v rúre o niekoľko minút dlhšie. A bolo to tak dobre. Ešte stále si môžem dovoliť nevedieť, môžem si kľaknúť k starým nohám a položiť hlavu na kolená.

Žijeme teraz od jednej búrky k druhej. Stojíme pod cestou na stredoveký hrad, nad našimi hlavami tmavne obloha, v diaľke hrmí a my sa dlho rozhodujeme, či ísť ďalej. A potom sa otočíme so slovami, že sa sem môžeme vrátiť inokedy.
Akosi často rozmýšľam v súvislostiach so správnym časom, ktorý väčšinou iba má prísť. Aj so správnym miestom a ľuďmi. A čakám na moment, kedy to zmeniť.

Hovorím si, že v auguste ešte nie, že teraz je tu priestor na kúsky minulosti, na podvečery s čapovaným pivom v dedinskej krčme, na jednoduché a vecné rozhovory, na obyčajné tiché pozorovanie. Čas dozrieť do farby a do chuti.