Blízko

A ja by som si zatiaľ čítala v tom meste, ktoré dobre poznám, ktoré som zažila vo všetkých ročných obdobiach, keď bola celkom iná móda. Viem, ako sa menilo. Bol by tam so mnou Kafka na pobreží, kniha týchto dní. Teraz do nej vstupujem a ona ma sprevádza mojimi nocami. Jej dej sa mi dopredu sníva, som jej postavou, som slečnou Saeki na 329. strane.
Odněkud z dálky se ozývá vrána. Zeměkoule se pomalu otáčí. A všichni, všichni žijeme ve snu.

Cestou domov, tých dvadsať kilometrov, by som myslela na ženu z cukrárne, na jej neochotu vyzliecť si bundu, na jej zvláštne vyjadrovanie. Ako si pýtala minerálnu vodu. Myšlienky by som venovala ženám z môjho života, celkom blízkym aj cudzím, lebo na ne možno myslím málo. A ony zatiaľ starnú, už nie sú také, ako si ich pamätám zo začiatku, z chvíľ, kedy sme sa spoznali. Mám pocit, že dlho sme boli rovnaké, celé roky akoby nám vyvierali z toho prvého spoločného momentu, z toho jedného bodu. A teraz ma prekvapujú vrásky na ich krásnych tvárach. Tiché dôkazy, že čas plynie. A my proti nim bojujeme.

Vrátila by som sa domov, priniesla by som novú lampu. Takú jednoduchú, dali by sme ju tam, kde by bolo treba. Aby sme netrpeli nedostatkom svetla.

Mali by sme byť pozorní k sebe, k svojim túžbam, potrebám, chutiam. Každý sám, nečakajme na druhých a ich láskavosti. Aspoň chvíľu nechcime podliehať kritériám. Lebo teraz sme mladí a pristane nám veľa lásky, no možno si ju nezaslúžime, tak ju hľadajme v sebe, zvyknime si na ňu. Nechoďme od seba ďaleko. Dlho ležme vo vani, vo vode s vôňou medovky, a potom keď budeme mať červené líca a pery, oblečme si čisté biele veci.

A zachovajme si ten pocit, pestujme ho v sebe, pozerajme sa takto na svet.