Bližšie

Tma, horúca voda, hlava na kolenách, no stále sa nič neroztápa. A zrazu mi je jedno, či som v pesničkách, poviedkach a článkoch. Aj tak najviac inšpirujem vtedy, keď /už či ešte? Ste v poradí./ nie som. (Kradnú zo mňa len svoje vlastné ilúzie. Márne je nesmelé klopanie na dušu v zimomriavkách zátvoriek.)

Onlife, offlife. Triedime odpad a v dušiach si hromadíme smetie. Nekonečné opakovanie životných motívov, niet odvahy pomenovať veci pravými menami a tým ich zmeniť, tak trochu sa ich zbaviť. Sme smrteľnou diagnózou fantázie.

Vieme si venovať akurát tak priveľa riadkov a priestoru medzi nimi. A potom ešte duševné ignorancie a citové interrupcie, len aby z toho nebol vzťah. (Aj sloboda a porozumenie je investícia, len sa musia tí dvaja správne pochopiť.) Príliš nahlas si uvedomujeme, že sa nedá žiť ceruzkou a následne to po sebe gumovať. (Potom sme všetci vydavateľmi svojej tajnej zbierky ilegálnych myšlienok.)

A predsa nie je podstatný výsledok, efekt a afekt od seba nemajú ďaleko. Atmosféra, vnímanie, pohladenie okamihu, to v nás ostáva a dáva vôňu spomienkam. (Človeku, ktorý ma dokázal rozosmiať, tolerujem všetko.)
Potme. Kam? Bližšie.