Ciele

Ideme neznámou cestou vedľa kostola, do mierneho kopca, obchádzame blato. Na jej konci je ohrada, v ktorej mal byť kôň. Nejaké deti nás však predbehli a išli na ňom jazdiť, prechádzali usadené na jeho širokom chrbte lesom, kde kedysi bojovali partizáni. Na domoch sú pamätné tabule, pred obecným úradom pomník a vence. Je veľa hodín, pracovníčka úradu zatvára bránu, nestihnem si prečítať text na pamätníku. Až doma sa dozvedám o lietadle, ktoré tu spadlo koncom roka 1944, o dvadsiatich dvoch mŕtvych. V obci nachádzam pokoj, v predzáhradkách rastú ruže a vinič, ľudia sú milí, majú nachystané drevo na zimu, páči sa mi tu. No táto udalosť akoby stále neodznela, akoby sa jej chlad mal vytratiť z atmosféry tohto miesta až jej neustálym vypovedaním, opakovaním, nezabudnutím.

Už niekoľko dní si pripomínam, na čom záleží. V slnečnom popoludní kráčam uličkami, ktoré na seba nadväzujú bez zdanlivého poriadku, chvíľami zastanem medzi víkendovými a prázdnymi, neobývanými domami. Na predaj. Intenzívne vnímam svetové strany, unavené stromy a jablká, čo o chvíľu zhnijú. A potom odchádzam, kým sa ešte dá, skôr než slnko zapadne.

Večer si do žltej šálky spravím kakao, také z detstva, a neskôr nemôžem zaspať. Dupot kopýt pretŕha jemné nitky, čo ma spájajú so snami. Držím sa zeme.

Nikto sa na to nepozerá, nevstane a nezatlieska. Bol tu vôbec niekedy niekto? Priveľa neurčitosti. Občas sa počujeme, no každý sleduje vlastný závod, uzatvára stávky, prehráva. A pozoruje, spoznáva, stráži si svojho favorita. Predsa je možné, že ten ovál sa jedného dňa rozpadne, že po tom všetkom budeme múdri.