Čo v sebe nosíme

Toto sú noci, kedy sa k sebe vracajú bývalí milenci. Hovoria málo. Historky zo životov, ktoré už dávno nežijú, sa minuli, môžu sa kŕmiť iba smútkom. Krajina je pokrytá zimou, nedá sa dotýkať zeme a dreva, ženie ich k sebe túžba po niečom inom a večnom. Počas milovania sa im v mysli vynárajú cesty a dávno navštívené miesta.

Čítam knihy a potom všetko, čo sa deje, vkladám do kapitol. Nachádzam začiatky príbehov, pozorujem postavy, deje, súvislosti. A konce sú, keď rozprávač náhle stíchne, a nikto ho neprosí, aby pokračoval.

A tak teda, koniec roka. Ako jediné rozumné sa mi zdá spočítať, koľko spievajúcich ľudí som stretla v uliciach. Otec so synom a detskou riekankou, akési dievčatá kráčajúce Dostojevského radom s krojmi na ramienkach prehodenými cez plecia. A prirátam aj seba každé ráno na Dobrovičovej nečujne otvárajúcu pery.

And to your rhythm I will shout
My love for play

Koniec mohol chutiť polievkou od M. a tichom, samými dobrými vecami, no zjavili sa besniace umierajúce líšky. Priniesli ich stránky kníh, hlukové kulisy, rozhovory, tieto noci. (Kam patrím? nespýtala som sa.) A ruky sa dotýkajú tiel v rozklade, zvieracích kostier, lozia po nich červy. Treba ich pomenovať a zahrabať. Miesta je tu (vo mne) dosť.

To je všetko. Obraz vedľa obrazu. Blednú v tvojich zaprášených rámoch. Vezmi si ich a choď preč.