Taký život, ktorému nepristanú vymyslené drámy, v ktorom sa len vstáva, pracuje a chodí spať, pečú sa koláče z múky, vajec, kvasníc a ovocia zo záhrady, nie kvôli chuti, nie kvôli sladkosti, ale z praktických dôvodov, kde sa zavše skonštatuje, že toho a toho zabilo a v noci sa nesníva o básnikoch, jemných mužoch. 23, Female, Slovakia, je o mne niekde napísané. Toto a čosi málo k tomu, puto k vidieku, kôň a kôlnička, štrikované vesty, vŕzgajúce hojdačky. Všetok ten fotogenický, analógový romantizmus, kulisy súčasných dream-popových klipov, povrchnosť novodobých hipsterov.
A ešte to, čo sa nedá vypovedať, mágia a príťažlivosť rozkladu, život a po ňom jeseň, september, október, november, kedy slnko zapadá, hniloba, stony a koniec, nie stoky a nie smetiská, bezhraničné skládky odpadu. A nepýtať sa viac na príčiny, vycítiť ich, po tom túži 23, Female, toto jej behá po rozume.
Objavila samotu, pár opustených, prázdnych domov uprostred lesa, veľké klietky, voliéry, kde sa chovali bažanty, kde sa teraz dalo schovať pred dažďom, strom padnutý na jednu z červených striech, hospodárske budovy, senník s lebkou a časťou chrbtice, s líščou srsťou a množstvom zvieracích výkalov. Jeden z domov nemal strop, prepadol sa, možno keď na povale niekto hľadal rodinné tajomstvá, strieborné zrkadlá, dedove vojnové metále, šijací stroj po babičke. Zo zarasteného dvora bolo vidno krov a deravú škridlu. A modré dvere, prekvapivo otvorené. V prvej izbe našla rozbitý klavír, a to stačilo, ďalej by aj tak nešla. Spravila pár fotiek, v obrovskom strachu, že sa dom na ňu zrúti, v predstavách počula melódie, ktorými sa obveselovali lesníci, hájnici, ktorí tu na chvíľu pobudli, obligátne V hlbokej doline. A rýchlo odišla preč. Napriek silnému zážitku, napriek všetkému, čo potom povedala, vedela, že žiť by sa tu nedalo, že by po chvíli odišla ako tí predtým, pustila by na slobodu všetky bažanty, ani by nezamkla.
A dobre vie, prečo, táto 23, čo hovorí, že city/vzťahy/ľudia nie sú nič pre ňu. Chodí po lesoch a po poliach, obzerá sa, bojí sa tam všade. Veľa podstatného vynecháva, hľadá rozklad väčší, zreteľnejší ako je v nej. Sýti si dušu starými obrazmi, cudzími príbehmi.
(Chcela som mu len povedať, že sa to zhoršuje. Nech je to čokoľvek. Nech som to ja.)
6. júl 2011 o 22:47
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 364x
Čosi málo k tomu
Vyšla som z lesa na pole, hľadala som cestu v obilí, na rukách červené fľaky, podráždená koža po úderoch plniacich sa klasov. Bude žatva, hovorila som si, kombajnisti budú chodiť domov neskoro večer, hladní, vyčerpaní, vulgárni, odkroja si hrubé krajce chleba, slaninu, cibuľu. Studenú fľašu piva otvoria o hranu stola, po chvíli sa nasýtení rozrečnia. Šéf je chuj, furt vymýšľa, furt voľačo chce, ale tie nové mašiny, to už hej, radosť robiť. Nie ako voľakedy, povedia ženám a pôjdu si ľahnúť do postele pod svätým obrazom. Cez víkend sa budú na dvoroch sušiť vypraté modré montérky, trenky, košele. A vo sviatok, na hody, na dožinky, sa vytiahne zlato a dotyky. Pohladenie rúk, záblesk tesných obrúčok, ej veru, dobre je.
sona hruzikova
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(7)
