Ďakujem, neprosím...

Takýto pohľad sa mi totiž naskytol dnes ráno na moraveckej autobuske. Vystúpim z busu a ešte nie celkom otvorenými očami sa snažím zaostriť na ten divný nový bilboard. Ako sa k nemu blížim rozoznávam obrovskú dlaň a v nej schúlené niečo malé krvavé. Aha, chápem. Interrupcie. Právo na život. Bla, bla...Na stránke danej organizácie sa píše, že bojujú proti legislatíve umožňujúcej umelé prerušenie tehotenstva. Priznávam, prečítala som len zlomok toho, čo tam majú. Daný úkaz, čo si vycapili na biboard majú aj na webe. Nemôžem si pomôcť, no pôsobí to na mňa strašne, desivo, odpudzujúco. Jednoducho, nechcem to vidieť. Nezatváram oči pred témou interrupcií, ale je to neskutočne citlivá téma. Tak by si zaslúžila aj citlivý prístup.Nemám deti. Snáď raz budem mať. A môžem len dúfať, že nebudem mať len dieťa, ale rodinu. Partnera, ktorý sa bude na svojho potomka tešiť, bude mi hladkať bruško, bude zodpovedným rodičom... Môžem len dúfať, že ma neznásilní nejaký primitívny kretén, že nebudem mať 5 detí s tyranom, že dieťa, ktoré raz privediem na svet bude chcené...Teraz môžem hrdinsky prehlásiť, že ja by som na potrat nikdy nešla. Ale život sa akosi nedá naplánovať. Nemôžem ani len tušiť, čo zažíva tehotná žena. A už vôbec nemám predstavu o tom, čo všetko ženu privedie k rozhodnutiu prerušiť svoje tehotenstvo.Dieťa má právo na život, žena má právo vybrať si. Ona s tým bude žiť do konca života. Aj keď ide na interrupciu preto, že sa jej to zrovna nehodí, je to jej vec, jej svedomie. V ambulancii pred zákrokom nech jej ukazujú podobné obrázky v desivo nadživotnej veľkosti. No kým tam nesedím, nechcem to vidieť. Diskusia o tejto téme mi nevadí, práve naopak, rozprávajme o tom. Ale s citom, prosím.