Ďalej

V meste idem popri rieke, slnko je nízko, predo mnou sa plazí môj vlastný dlhý tieň. Idem východne. A nie je tu civilizácia v podobe domov, pripomínajú ju iba odpadky.

Myslím na niekoľko viet v dlhej správe, ktorú som pred pár hodinami poslala jednému nie celkom konkrétnemu adresátovi virtuálnym svetom. A tie slová mi pripomenú, že vlastne neviem, ako skončil Holden. Aj k nemu sa teraz často vraciam. „Spite sladko, debili!“ A iné.
Od Salingera som začiatkom jesene čítala ešte jednu knihu. Opäť v pravý čas. Opäť mal pravdu.

Tiež si spomeniem na zimné tatranské cesty, tmu, ľad, vietor, sneh. A slobodného koňa cválajúceho v tom nečase popri ceste.

Potom ideme do takmer prázdneho kina na Osadné.
Takto chcem žiť. (Obyčajne? Byť atrakciou pre dnešného človeka? Skôr ozajstne.)

O dva roky nadobudnem ďalší titul a kúsok vzdelania, keďže si ho nekúpim. Časť zo mňa, zničená akademickým svetom, si bude žiadať obnovu. Učiť, písať, konať, zmeniť to inak ako sťažnosťami. Ukázať ďalšej generácii pravdu. Ale čo keď sa idealisti už v dnešnom svete nerodia? Som z toho starého, dvojročná som uprostred malého námestia posadená na tróne tatových pliec skandovala Jakeša do koša.

Jedna záhuba vystriedala druhú.

Asi ma časom úplne otrávi prispievať k tomu celému. Ku konzumu. Napíšem diplomovku o jeho symbióze s masmédiami a možno sa rozlúčim. Našťastie, smiešne budovanie kariéry už mám tak trochu za sebou, ambície vykapali.
Preč, preč. Nájdem opice a odkráčam ešte sto rokov za ne.

Bude tam čisto, krásne a v ostatné dni ťažko. No stále ozajstne. S dobrým mužom a deťmi, ktoré nám nakoniec utečú do vysvieteného sveta. Pohyb ďalej je prirodzený, na smere nezáleží, keď je to vlastne niečo ako kruh. Poviem aj Japoncom, čo sa k nám teleportujú, aby si nás odfotili.

Dnes to vidím takto, v súlade s Holdenovými hluchonemými víziami.

Doví se kůň z ohrad puštěný, jak se křídly mává?