Deformácie

Do vyhľadávača píšem slová ako polárny kruh, Transsibírska magistrála, Čukotka a Altaj, hľadám obrázky chladnej krajiny, divočiny, kde nie sú dôležité masmédiá, ambície, propagácia a ostatné lži, odporné klamstvá, kde nie je dôležité nič z tohto márneho života. A objavujem čiernobiele ruské fotky Mishu Maslennikova a potom celkom obyčajnú ľudskú biedu tých, ktorí ešte neopustili smutné dediny pri jazere Kenozero, pijú a kradnú, títo dobrí ľudia, nevidia význam, nevedia, čo so svojím životom, kam sa pohnúť, keď ostali akosi príliš sami.

Smiali by sa, keby som im povedala, že tam by som vedela žiť, v starom drevenom dome, žena múdreho, tichého muža, matka dieťaťa s menom Máša. Vo vysokom štádiu tehotenstva, nervózna a ustráchaná, by som im rozprávala o kraji, z ktorého som prišla, ako sa tu po plotoch ťahá vinič a v apríli kvitnú čerešne a marhule, že v detstve som sa hrávala s topiacou sa smolou na ceste, že som sa na ňu prilepila pätami a bála sa, aby som tam tie nové sandále nakoniec nemusela nechať. Uprostred cesty.

A potom by som stíšila hlas, lebo toho veľa neviem, ani len netuším, a preto som tu, v opustenej ruskej dedine, Slovanka, Maďarka, Cigánka, cirkusantka, pomalá, statická. Hm, neviete náhodou, čo hľadám? Neviete. Ste starí, hluchí, nepočujete, nerozumiete mi, oplakávate svoj vlastný život, dobrí ľudia.

Do štátnic ostávajú tri týždne. Myslím na to, kam by som prišla, keby som ten čas strávila chôdzou, putovaním, koľko by som vydržala, čo by som videla, zažila, zistila, objavila. Čo by som sa naučila. Posledné tri týždne. A potom nič, iba pokračovanie života v jeho zmenšenej, zakrpatenej podobe. Ten krikľavý lilipután, podvyživený mrzák! Och, áno, budem ho stále kŕmiť a milovať.