Dňami

Deň potom plynul presne tak, ako len deň môže plynúť. Šesť tridsať má so zvyškom dňa pramálo spoločné. Väčšinou.
Upokojoval ma pravidelný zvuk nebadaného pohybu sekundovej ručičky. Išla dopredu, hýbala časom. Ona sama, celkom malá. Tak predsa. (Aj keď bez zaváhaní a nekonvenčných spôsobov by napríklad taký piatok nemal byť.)

Už druhý deň však bolo všetko inak. Také iné ráno, kedy sa praje, aby bolo dobré. Lebo je komu. A hneď zavčasu sa veľa hovorí. Aj to, že v Poprade bolo nula stupňov. A ja si len pomyslím, že to sedí kedykoľvek, že je to vlastne konštanta.

Udalosti majú spád. Vodopád času a potom už len veľké jazero spomienok. Niekto sa rád kúpe.
Občas to človeka strhne so sebou. Balansuje. Padá. Inokedy len dlho čučí pod hladinou a vlastne ani nevie, kde je, no myslí na to najhoršie. Dramatické typy uznávajúce osud. (Aplauz.)

Okolo je príliš veľa ľudí. Cítim sa nesvoja, keď na mňa pozerajú, keď ma chcú fotiť, keď na mňa pokrikujú. Nie vždy mám chuť veselo si objednať čierny čaj s mliekom, pôsobiť nespútane, vyťahovať z vrecka patent na život a kúsok z neho odkrojiť, odovzdať. Akoby to bola maková buchta.
Jednoducho, sú dni, kedy nikoho nevidím. Iba sa na mňa zachytávajú cudzie energie, vyžarovanie, obrazy. Mozaika, nie film.

A chce sa mi len tak vedľa niekoho sedieť, mlčať a vedieť, že ten druhý mi chce ukázať niečo pekné, kúsok duše, mláďa vlka, Eskimákov. Alebo vysoko na prázdnej tribúne dostihového závodiska pokrčiť nohy, opierať sa o zábradlie, vidieť stromy a pred nimi kone, cez zimomriavky počuť ich dupot. Mať zážitok z iného, impulzívneho, bezhlavého (behu). Teraz, keď sa pod hladinu pomaly blíži november.