Dobre

Je už skoro tma a keď ideme domov, začnú svietiť lampy. Kandelábre. A potom v noci opäť zhasnú. Tu, na dedine, kde je to iné ako v byte na bratislavskom sídlisku, v ktorom som nemohla zaspať niekedy na jeseň.
Padá hmla a vonku je dobre. Toto mám rada a takto vyzerá aj môj život. Robím malé kroky, kráčame tam, kde v kriakoch ešte šuští príroda, nie urbanizácia.

Nie je mi zima, cítim v sebe zvláštne ticho, kedy sa mi nechce niekoho pohládzať myšlienkami. Stačí mi silná istota, že sú tu aj dobrí ľudia. A že ich opak, čo omína a nerobí dobrotu, dokážem spoznať, odhaliť a napokon predsa len vytesniť.
Viem, že je dobre. Uvedomujem si to. Akoby ma doteraz niečo stále ťahalo vpred a do minulosti zároveň, a zrazu sa to zastavilo.

Potom mi maličká sestra na poľnej ceste povie, že keď je u nás tma, inde je deň. Vraj to hovoril jej frajer. Iba si pomyslím, že v piatich rokoch môže chlapcom ešte pokojne veriť a dám sa do vysvetľovania heruéky.

Áno, dobre je.
Aj napriek prekvapeniam, ktoré inak nemám rada.
Až na tie tajomstvá, ktoré sa mi inokedy páčia.

Potom sa začne iný deň a pocity sa nemenia. Kým nepríde okamih a v ňom moja neprimeraná impulzívna reakcia. Myslím na to, hovorím o tom, pozorujem sa, a nie som o nič múdrejšia. Lebo s nádejou čakám na upozornenie, povolenie, čokoľvek.

Večer otváram obálku a čítam písmo, o ktorom neskôr do esemesky napíšem, že je pekné. Kniha, v nej venovanie a za ním posolstvo. Rozhovory, výlety do detstva a nie spomienky na bezstarostnosť, ale hľadanie príčin a súvislostí. Tiež mi asi nezostáva nič iné.

Dobre je východiskový bod. Konečne nejaký. A teraz môžem stupňovať aj negovať, ísť ďalej novými prekvapeniami a tajomstvami.