Ich príbehy

Spomeniem si na otca, na narodeninový telefonát, všetko najlepšie, nech ťa tvoje ženy doma poslúchajú, na jeho slová, že je celý deň v záhrade, že je dobre. Potom mi sestra ukázala loptu, s ktorou sa spolu s tatom hrali, keď som volala. Udalosť. Na toto myslím, na marcový tieň za domom, suchý zvuk, keď zamyslený muž prechádza rukou po niekoľkodňovom strnisku na tvári, montovanie zaprášenej hojdačky, neporiadok okolo opusteného vtáčieho kŕmidla.

Som ticho, muž s brečtanom odchádza domov. Keď mlčím, najčastejšie nehovorím o tom, že spomienky sú tesné, nezahaľujú, ale škrtia. Pokúšala som sa vyžehliť minulosť, vyrovnať všetky jej záhyby, vyhladiť bytie do podoby mapy, z ktorej sa dá čítať, podľa ktorej sa dá orientovať. Tú popáleninu na predlaktí stále vidno. Pozri, takto to bolo a nie inak, na, študuj a zacituj mi niečo z Kunderu.

„Divila se sama sobě, že už tolik let pronásleduje jeden ztracený okamžik.“

Nečmáraj, neškrtaj, neprepisuj, netrhaj slovami. Tie príbehy sa k sebe túlia ako slepé, hluché štence v starej šope, otravne mrnčia. Je lákavé hrdinsky ich utopiť v najbližšom sude, ale nechaj ich tak, nemysli na ne toľko, dopraj im čas a tento tajuplný priestor. Zatiaľ sa započúvaj do rozprávania druhých ľudí, to zvládneš v tom tichu.