Robíme obyčajné veci, je také obdobie. Každý deň stojím pri sporáku a miešam, dávam pozor na správnu teplotu. Potom pijem horúcu čokoládu – možno som ju vôbec nepripravila správne – po ktorej ostáva pálivá chuť červenej papriky, a niekoho pekne oslovím.
Chcem veriť značke Fair Trade, keď myslím na ľudí zberajúcich kakaové bôby a cukrovú trstinu. Ako strapce frankovky vo vinici nad kostolom, okolo ktorých sme často chodili. Čakali na slnko a na mráz a teraz sú vo fľaškách v obchodoch.
Mám rada nové silné chute.
Vonia levanduľa. V plyšovom tuleňovi spod vianočného stromčeka, ktorý sa mal volať Tadeáš, ale také meno päťročná sestra neprijíma. V šperkovnici, ktorú kupujem od panej, čo máva v obchode čierneho kocúra.
Vonia a nabáda k pohladeniam. (Aké dôležité je mať niekoho, kto nám praje.)
Vďaka každodenným drobnostiam mám pocit, akoby sme sa stále držali za ruky.
All those frozen strawberries. Slnko zájde za mraky a môj tancujú tieň na bordovej stene zoslabne. Táto neurčitosť ešte chvíľu potrvá.
Teraz mi stačí málo.
5. jan 2010 o 19:34
(upravené 5. jan 2010 o 19:41)
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 193x
Januárom
V malom meste sú na dverách obchodov pripnuté papiere, oznamujúce dokedy bude zatvorené. Ľudia, čo k nim patria, sú teraz ešte v papučiach a teplákoch vo svojich bytoch, kde majú koberce a vädnúcu čečinu. Občas k nim niekto príde, aby čosi doniesol, zložil, zapojil. Môže sa podobať na nitrianskeho herca, sedieť na zemi pred kúpeľňou s notebookom na kolenách, niečo nastavovať, odpovedať tým, čo mu volajú a odmietnuť kávu alebo čaj. Neustále sa meniace domy, miestnosti, schody, prístup, otázky, požiadavky. (Život.)
sona hruzikova
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(6)
