Jedy

Keď som bola malá, mama ma posielala pozrieť sa do zrkadla. Alebo povedala, že vezme špendlík, aby som praskla. Taká som bývala odutá, škaredá. No nakoniec som sa musela smiať a smejem sa doteraz, odutá Soňa, nič smiešnejšie ste ešte nevideli.

U babky za záhradou je jarok, hore druhým brehom ďalšie záhrady a domy, ďalšia ulica. Okno mojej izby bolo na tú stranu, občas v lete som počula, ako tam niekto kričí, rozbíja taniere. Tma, svrčky, nezrozumiteľný krik, ozvena dedinského priestoru. Ráno sa však iste ospravedlňovali, potichu, so sklonenou hlavou, medzi tie črepy. Potom pár dní napätie, ale keď sa prvýkrát spolu zasmiali, bolo už dobre.

Ak na niečo verím, tak na silu myšlienok. A nielen preto, že v noci sa budím chvíľu predtým, ako mi príde esemeska. Čo to s nami musí robiť, keď ich nepúšťame von, ale starostlivo si ich kŕmime, vystielame nimi vlastný svet. (Odpovede bez otázok, duša v ich tieni.) A potom kričíme, zobúdzame susedov a čudujeme sa, že nás nikto nepočuje.

Mohla by som tvrdiť, že odkedy som ako malá stála pred zrkadlom a pozerala sa, ako mi hnev deformuje tvár, sa zmenili príčiny všetkých jedov.
Mohla by som, ale zaťaté päste sú stále len zaťaté päste.

Vidím ich všade, opakujem ich. Definujem ich pocitom, že toho treba veľa zmeniť. Možno aj všetko. Sú to príčiny, zároveň riešenia a z tohto kruhu sa mi už točí hlava. Sila myšlienok, túžba po inom, okolnosti a ich interpretácie.

Teraz svetlo a ticho.