Každý deň

A neviem si vybrať. No je dobre, kým je na výber. Maličká svojbytnosť vo mne sa tým uspokojí, osoba nosiaca moje meno vyplní príslušné formuláre. Bez nich to nepôjde, nech už dopadnem akokoľvek. Osud človeka je zaznamenaný v tlačivách, na ktoré sa celý život podpisuje. Ale divokosť bez podpisov, to je život.

A ja? Dávam podpisy svojim myšlienkam. To je najviac, verím. Je to život a nie je to život. A potom sú tu ešte okolnosti, predstavy a láska príliš zaväzujúca svojou slobodou. Niečo naučené, niečo premenlivo samozrejmé, ranná káva, Vianoce a pomedzi to osobnosti. Jedna klasická zložka chýba vinou bez vinníka. Môžno ešte niečo nebolo nainštalované, môj rodný list nie je natoľko zožltnutý, aby som vedela presne svoj rozsah. „Áno.“ Snáď...

Zo všeobecných rovín sa čoraz častejšie dostávam k žene a tá sa stáva tým vyšším a zároveň základným. V mojich životných kontextoch to vyznieva smiešne a predsa sa tým všetko vysvetľuje. Čítam o Simone de Beavoir, Číňanke zamilovanej do Európana, Nastasii Filipovne v Idiotovi, pozerám Volver, Breaking and Entering a Raňajky u Tiffanyho.
A tu žije žena, ktorá všetkým závidí, je nervózna a nešťastná. Tunajšie príbehy sú si podobné. Hrdinky, ale inak. Dcéry a vnučky si z tradícii vyberajú vždy len to, čo sa im najmenej hodí. (V kozmetických taštičkách nosíme farby, aby sme potlačili šedú našich životov.) A moje myšlienky sa plazia po múre tam, kde by mali letieť. Unavená v duchu nesúhlasím, možno dám príklad vlastnou existenciou. Odvážne šialená.

A kým plynie hlavná línia, vedľajšie prítoky sa žijú. Podľa toho ako, závisí aj sila hlavného prúdu. Ľahkosť, mäkkosť, oblosť. (Úsmev.) Zmeny sú len formalitou, náhle externé podstaty katastrofou. Podliehajúca predstavám som možno miestami hriešne ľahostajná. No nie z roztopaše. Vždy tu niečo ostáva, myšlienka, jej vplyv na život a konečne žena (pod)písaná ženou.