Keď Katka nie je ako matka

Som mladá, krásna a inteligentná :)Áno, aj prehnane skromná. A mám veľký deficit sebavedomia. :)Pravdou je, že vďaka jednej nemilej životnej skúsenosti som si uvedomila svoju hodnotu. Prijala som všetky svoje chyby aj pozitívne vlastnosti, stotožnila som sa stým kto a čo som, začala som sa mať rada. Prišlo to samo, postupne. A odvtedy sa môj život zmenil. K lepšiemu.Študujem, pracujem, vzdelávam sa...Úspešne som skončila prvý ročník na vysokej škole a už zopár týždňov pracujem ako redaktorka jednej internetovej informačnej stránky. A vo voľnom čase cestujem. Do školy, do práce a domov... Vyčerpáva ma to viac, ako som si myslela. Nepracujem kvôli peniaze. Zamestnanie som si začala hľadať preto, že som to v danom životnom okamihu pociťovala ako niečo absolútne prirodzené, ako ďalšie vývojové štádium. A som spokojná a opäť o niečo viac vyvinutá. :)Moja najlepšia kamarátka má penisMoja najlepšia kamarátka je pekný, mladý, citlivý, upravený, voňavý gay. Cestu k sebe sme si hľadali dosť ťažko, ale nakoniec sme ju/sa našli. Teraz sa ľúbime ako kone. Dokážeme sa hodiny smiať, náš intímny jazyk je na úžasnej úrovni. Preberáme spolu všetko. Lásku, vzťahy, rodinu, prácu, školu, detstvo, módu... Dostáva sa mi od neho úžasné množstvo životnej energie.Som single......a je mi dobre. Momentálne vzťahy vnímam ako jednu veľkú záťaž na môj organizmus. :) Na to všetko prispôsobovanie sa, kompromisy a branie ohľadov na toho druhého nemám čas ani nervy. (Myslím také zásadné záležitosti, nie debaty o tom, čo budeme dnes večer robiť.) Chcem mať vzťah vyrovnaný. Taký, ktorý budú tvoriť dvaja rovnocenní partneri. Taký, v ktorom si ich osobnosti nebudú prekážať, ale sa budú vzájomne dopĺňať. Taký, ktorý prežiari šťastím mňa aj jeho.Pokiaľ ho nemám, neriešim. Určite po večeroch neplačem do vankúša, ale užívam si všetky vyššie uvedené body a iné radosti, ktoré prináša život. Teda ešte jedna zostala nevyriešená, ale na všetko sa dá nájsť fuck buddy. Vlastne riešenie som chcela napísať. :)Tých príznakov a diagnóz je ešte viac. Ale mám taký pocit, že najmä tieto, aj keď spolu (asi) nesúvisia, ma spájajú s mnohými ľuďmi môjho generačného zaradenia. Teda asi najviac s mladými ženami. Áno, možno sme ako vystrihnuté z amerických seriálov či ženských časopisov. (Odpusť, generácia, že za teba hovorím...) Ale do tohto štádia sme sa dopracovali prirodzene. Určite sa na nič nehráme. V podstate sme so svojimi životmi spokojné. Možno len občas nevieme, ako to celé skončí. Či to s tou slobodou nepreženieme. Či neskončíme ako workoholičky bez akéhokoľvek súkromného života. Alebo si budeme nezávislosť užívať tak dlho, až sa všetci fajn chlapíci na okolí poženia a my budeme šťastné, ak sa nájde hocikto, kto nám poskytne možnosť nosiť jeho priezvisko. A tých tragických koncov a ich kombinácií je oveľa viac. Najlepšie by bolo, ak by nám niekto poradil, čo a ako robiť. Nemá však kto. Sme iné ako naše mamy. Napríklad tá moja bola v mojom veku tesne pred svadbou. Možno by dnes aj chcela mať iný život, väčšinou sa však tvári spokojne. Má rodinu. A tak rozmýšľam, čo je lepšie, správnejšie. Generácie žien pred nami na výber veľmi nemali. Vydávali sa, rodili deti, starali sa o rodinu, časť z nich pracovala. (Nehovorím, že všetky. Uviedla som len klasický zaužívaný príklad priemernej slovenskej ženy minulosti.) Toto im život ponúkal, tak to aj brali. Nerozmýšľali o úspechu, kariére, slobode, nezávislosti, homosexuáloch, spoznávaní seba, sveta... My teraz máme možnosť to zmeniť. Keď nás vystrieda nová generácia, napíšem, ako to všetko dopadlo...