Klišé

Tieto dni sú ukryté v praskajúcich bublinách, po ktorých občas ostávajú iba fľaky na letných šatách a nič viac. Poznáme mnoho spôsobov, ako ich vyfúknuť, no zakaždým od nás letia preč, prázdne a krehké, doprajú nám iba prchavé zážitky.

Vidím neznáme letá, čítam o nich, je predo mnou množstvo teplých dní iných ľudí poznačených úsmevmi, a niečo vo mne kričí, púta na seba pozornosť.
V záhrade sa z diaľky pozerám na ženy, do zrkadla, ktoré mi práve teraz nič nehovorí. Okolo mňa generačné línie, iba ja predstavujem bod, ktorý sa pri dôkladnom pohľade premieňa na rýchlo sa točiacu špirálu. Som vnútri a mlčím.

V noci, keď nemôžem spať, v posteli vnímam, ako sa postupne rozvidnieva, a zrazu zatúžim prebudiť niečo čisté a pekné, nový pocit, typickú chuť radostného leta. Pretože júl ma zatvára do pivnice, je v nej tma a chladno, pach minulosti, neporiadku, priveľa nepotrebných vecí. Toto všetko je niekomu ľúto vyhodiť.
Snažím sa spomenúť si na slová, ktoré som pred časom ponúkala v šálkach s odtrhnutými uškami cudzím hladným dušiam, no v tomto tmavom podvedomom priestore narážam iba do prázdnych a rozbitých fliaš, čo po nich ostali.
Nič, ani kvapka.
A za dverami ďalšie dvere.

Obklopuje ma smútok a nepokoj, no neviem to zmeniť, v horúcom júli chcem nedospelo, smiešne písať Ježiškovi, objednať si u tej čašníčky celý život, vysloviť svoje túžby, želania a presvedčenia, že by to malo byť inak, že som už počula priveľa lacných komplimentov, že mi určite patrí viac ako zbytky slnka prenikajúce malými špinavými oknami. Také rozpustené letné sny.