Kríza zo mňa hovorí...

Možno práve tento pohľad na svet bol ten pravý, správny. Pozorujem na sebe akési workoholické tendencie a sny mladosti zapadajú prachom. Nie som z toho nadšená a občas o celom mojom smerovaní kvalitne zapochybujem.Viem, som mladá, život je predo mnou... a ešte veľa podobných rokmi overených právd by sa dalo na môj príklad aplikovať. Ale ja to cítim inak. Teraz pociťujem neistotu a strach. A tuším prítomnosť životného omylu v nedávnej minulosti.Z pohľadu niekoho iného by som si svoj život asi závidela. Ale čo už so mnou, keď som večne nespokojná. Áno, prefackať a ukázať skutočné problémy. No pre mňa sú najskutočnejšie tie moje.Od momentu, kedy som si uvedomila vlastné ego a jeho nekompatibilitu so zvyškom sveta, som sa nádejala, že ja to tomu svetu ukážem. Nechápala som pravidlá, boli pre mňa zbytočné. Hlavne rôzne zvyklosti a záležitosti typu „normálni ľudia to robia takto“ ma privádzali do zúrivosti.A teraz? Pripúšťam, že veci sa zvyknú robiť istým spôsobom a rešpektujem to. Zase po hlave si skákať nenechám, ale už ma nerozčúli, že rieka tečie skrátka tak, ako jej prúd narástol. Akosi som zľahostajnela.Navyše sa cítim čoraz viac zaviazaná a zviazaná. Mám chlebodarcu a tým pádom aj o xy pravidiel viac. Do práce sa chodí každý deň, ideálne ráno o ôsmej... Keby som sa očami niekoho druhého pozrela na moju pracovnú náplň, vyjadrila by som sa o nej v superlatívoch. No mne to nedá, vždy som predsa túžila po niečom inom. Slobodne tvoriť. Niečo a najradšej všetko. Jednoducho žiť a dýchať. Naivná predstava, ale čo som spravila pre jej naplnenie?Čaká ma toto celý život? A prečo som pred pár rokmi viac nečítala a nepísala? Len som nenávidela. Dôvod by bol, len výkon v boji nulový. Teraz už tolerujem, možno viac ako by som mala. Nie je to príliš skoro? Možno by mi ešte pristalo snívať a aj si za tými snami ísť. A možno ani netuším, ako veľa robím teraz pre to, aby sa mi splnili neskôr v pokročilejšom veku. :)Nejako to vo mne bojuje. To, čo sa všeobecne pokladá za správne a je overené, s tým, čo niekde hlboko prehlboko cítim. Prestáva sa mi páčiť, že používam len ten šedý vráskavý orgán v mojej hlave. Ale keď spoľahnúť sa na srdce či dušu, či čo to vo mne drieme, sa nejako bojím. Hm, vitaj u mňa, kríza.